Politický rámec HMÚ

Úvod

Inštitucionálne usporiadanie hospodárskej a menovej únie (HMÚ) je postavené na duálnej štruktúre. Zodpovednosť za menovú a kurzovú politiku bola so zavedením eura prevedená na úroveň eurozóny, zatiaľ čo zodpovednosť za hospodársku politiku v prevažnej miere zostáva na národnej úrovni.

Dôvodom tohto usporiadania, ktoré siaha späť k Maastrichtskej zmluve z roku 1992, je skutočnosť, že hospodárska politika – napr. rozpočtová a štrukturálna politika – musí často zohľadňovať národné špecifiká a inštitucionálne usporiadanie a je často sama predmetom národných verejných a politických diskusií. Očakávalo sa, že tento rámec vnesie medzi tvorcov národnej politiky určitú mieru politickej súťaživosti a tým prispeje k vzniku osvedčených postupov, ktoré by vlády zdieľali a uplatňovali (ďalšie informácie sú v článku Inštitucionálne usporiadanie a fungovanie eurozóny v Mesačnom bulletine z roku 2008 a článku The Economic policy framework in EMU (v angličtine) v Mesačnom bulletine z roku 2001).

Jednotný trh EÚ zároveň spôsobil silnú vzájomnú závislosť európskych ekonomík. Hospodárska a finančná integrácia v eurozóne sa ešte viac prehĺbila po zavedení jednotnej meny. Aby bolo možné túto previazanosť (predovšetkým v podobe vplyvu politických rozhodnutí jednej krajiny na ostatné krajiny) náležite zohľadniť, je potrebné hospodárske politiky začleniť do európskeho rámca koordinácie a dohľadu. Nekoordinované reakcie národnej hospodárskej politiky môžu byť tiež menej účinné v prípade rozsiahleho šoku, ktorý podobným spôsobom zasahuje všetky európske krajiny alebo ich väčšinu, napr. v prípade hospodárskej a finančnej krízy. Európsky rámec je zároveň nevyhnutný vzhľadom na skutočnosť, že národné hospodárske politiky musia byť zamerané na stabilitu, aby zodpovedali jednotnej menovej politike a jej hlavnému cieľu udržiavať cenovú stabilitu v zmysle ustanovení zmluvy.

Finančná a hospodárska kríza však odhalila zásadné slabiny rámca správy hospodárskych záležitostí. Správa hospodárskych záležitostí vychádzala z predpokladu, že krajiny budú mať dostatočnú motiváciu „udržiavať svoju domácnosť v poriadku“ a tým v podstate automaticky prispievať k spoločnej prosperite eurozóny. Rozhodnutia hospodárskej politiky v praxi podliehali len miernym obmedzeniam na európskej úrovni, a to aj v oblastiach, kde mali platiť prísne pravidlá (v zásade ide o rozpočtovú politiku – viac nižšie). Tlak ostatných krajín, t. j. vzájomný tlak členských štátov na vedenie zdravej hospodárskej politiky, sa v európskych politických diskusiách takmer neobjavoval. Svoju disciplinárnu úlohu navyše neplnili ani finančné trhy.

Skúsenosti získané od zavedenia eura naznačujú, že možnosti mäkkej koordinácie politiky už boli vyčerpané tak z hľadiska formulácie, ako aj z hľadiska uplatňovania európskych pravidiel a odporúčaní. Podstatné šírenie vplyvu politiky jednotlivých krajín do ostatných krajín eurozóny jednoznačne opodstatňuje hlbšiu integráciu rozpočtovej, štrukturálnej a finančnej politiky, ktorá v konečnom dôsledku povedie k vytvoreniu plnohodnotnej hospodárskej únie zabezpečujúcej plynulé fungovanie HMÚ. Za týchto okolností ECB vyzvala na uskutočnenie rázneho kroku k posilneniu inštitucionálnych základov HMÚ a tým k hlbšej hospodárskej únii, ktorá by zodpovedala miere ekonomickej integrácie a vzájomnej závislosti dosiahnutej prostredníctvom menovej únie (ďalšie informácie (v angličtine) sú v dokumente Reinforcing Economic Governance in the euro area).

Prehľad o koordinácii hospodárskej politiky a nástrojoch dohľadu v HMÚ

Integrované zásady

Vzhľadom na vyššiu mieru prepojenosti ekonomík EÚ, a najmä eurozóny, zmluva od členských štátov vyžaduje považovať svoje hospodárske politiky za vec spoločného záujmu a koordinovať ich v rámci Rady EÚ (čl. 121 ZFEÚ). Zmluva (čl. 120 ZFEÚ) konkrétne predpokladá prijatie hlavných smerov hospodárskej politiky (Broad Economic Policy Guidelines – BEPG) s odporúčaniami adresovanými tvorcom makroekonomickej a štrukturálnej politiky. Hlavné smery hospodárskej politiky, ktoré prijala Rada EÚ na základe odporúčania Komisie, boli počas prvých desiatich rokov existencie HMÚ jedným z hlavných nástrojov koordinácie politík.

Od roku 2005 boli zlúčené s tzv. usmerneniami pre zamestnanosť (č. 148 ZFEÚ), aby sa stali súčasťou integrovaných zásad. Schvaľujú sa na najvyššej politickej úrovni – na úrovni vedúcich predstaviteľov EÚ – na jarnom zasadaní Európskej rady a aktualizujú sa podľa potreby.

Stratégia Európa 2020

Pre plynulé fungovanie HMÚ majú zásadný význam hospodárske reformy na trhoch tovarov a služieb a na trhu práce zamerané na zvyšovanie flexibility trhu a podporu konkurencie. Takéto reformy členským štátom umožňujú zvyšovať svoj potenciálny rast a zamestnanosť. Zároveň im pomáhajú zvyšovať produktivitu a konkurencieschopnosť, ako aj ich odolnosť voči ekonomickým šokom. Potreba štrukturálnych reforiem je ešte jednoznačnejšia v prípade eurozóny, v ktorej členské štáty už nemajú možnosť využívať kurzovú politiku ako nástroj národnej politiky. Štrukturálne reformy sú preto nevyhnutné na to, aby zabránili vzniku nerovnováh v eurozóne.

V tejto súvislosti prijali vedúci predstavitelia EÚ na zasadaní Európskej rady v júni 2010 Stratégiu Európa 2012 – stratégiu EÚ na tvorbu pracovných miest a podporu rastu prostredníctvom hospodárskych a sociálnych reforiem s náležitým ohľadom na ochranu životného prostredia. Stratégia pod tromi hlavičkami – inteligentný, udržateľný a inkluzívny rast – obsahuje politické opatrenia na národnej úrovni i na úrovni EÚ zamerané na zvyšovanie blahobytu obyvateľov Európskej únie. Ambície Stratégie Európa 2012 sú vyjadrené v podobe piatich hlavných cieľov na úrovni EÚ, ktoré sa týkajú zamestnanosti, výskumu a vývoja, klimatických zmien, vzdelávania a chudoby.

V rámci tejto stratégie členské štáty predkladajú ročné národné programy reforiem v súlade s integrovanými zásadami. Cieľom programov je odstraňovať prekážky rastu a zamestnanosti špecifické pre jednotlivé krajiny. Úsilie členských štátov je na úrovni EÚ podporované tzv. ústrednými iniciatívami a podpornými politikami, ktoré sa týkajú napr. dokončenia jednotného trhu, financovania výskumu, inovácií a zlepšenia prístupu podnikov v EÚ na svetové trhy (ec.europa.eu/europe2020/).

Stratégia Európa 2020 nadväzuje na Lisabonskú stratégiu, ktorá bola úspešná len čiastočne, a to najmä z dôvodu slabého systému riadenia, nejednoznačného zamerania a nedostatočnej komunikácie (ďalšie informácie (v angličtine) sú v článku Mesačného bulletinu z júla 2005 The Lisbon strategy – five years on). Stratégia Európa 2020 sa tieto nedostatky snaží odstrániť predovšetkým tým, že Európsku radu poveruje významnou úlohou v riadení realizácie reforiem, a posilnením dohľadu nad reformnou politikou členských štátov.

Reformovaný rámec správy hospodárskych záležitostí

V reakcii na finančnú a hospodársku krízu Rada a Európsky parlament v roku 2011 prijali súbor legislatívnych opatrení zameraný na posilnenie rámca správy hospodárskych záležitostí EÚ (celkové hodnotenie ECB je k dispozícii v Mesačnom bulletine z marca 2011 v článku The reform of economic governance in the euro area – essential elements, ktorého slovenská verzia je k dispozícii na internetovej stránke Národnej banky Slovenska).

Pakt stability a rastu

Zdravý stav verejných financií pomáha dosiahnuť ďalšie dôležité ciele, ako je napr. vysoký a udržateľný rast, a tým podporuje tvorbu pracovných miest. Rozpočtová disciplína tiež centrálnej banke uľahčuje plnenie jej cieľa udržiavať cenovú stabilitu (viac informácií (v angličtine) je k dispozícii v článku Mesačného bulletinu z júla 2008 One monetary policy and many fiscal policies: ensuring a smooth functioning of EMU).

Z týchto dôvodov zmluva od členských štátov vyžaduje vyhýbať sa nadmerným deficitom (čl. 126 ZFEÚ). Pakt stability a rastu, prijatý v roku 1997, rozširuje ustanovenia zmluvy o rozpočtovej disciplíne zavedením postupu viacstranného dohľadu, ktorý sa skladá z preventívnej a nápravnej časti (viac informácií (v angličtine) je k dispozícii v článku Mesačného bulletinu z októbra 2008 Ten years of the Stability and Growth Pact).

Preventívna časť je založená na pravidelnom dohľade nad národnými verejnými financiami. Komisia a Rada EÚ ročne posudzujú programy stability, ktoré predkladajú krajiny eurozóny, a konvergenčné programy predkladané členskými štátmi nepatriacimi do eurozóny. Tieto programy obsahujú prehľad hospodárskeho a rozpočtového vývoja v jednotlivých krajinách a stanovujú strednodobý cieľ rozpočtovej politiky spolu s postupom náprav smerujúcich k jeho dosiahnutiu. V prípade neplnenia záväzkov vyplývajúcich z Paktu stability a rastu môže Komisia členskému štátu vydať predbežné varovanie.

Nápravný mechanizmus paktu znamená, že v prípade nedodržania záväzkov členského štátu sa spustí postup pri nadmernom deficite. Rada EÚ predmetnému členskému štátu vydá príslušné odporúčania a stanoví termín na korekciu jeho deficitu. Rada EÚ plnenie svojich odporúčaní sleduje a po náprave nadmerného deficitu svoje rozhodnutie o jeho existencii zruší. Ak členský štát svoje povinnosti nesplní, nasleduje niekoľko ďalších krokov, od sprísneného dohľadu a zverejňovania údajov až po ukladanie finančných sankcií. Predmetný členský štát sa môže na diskusiách o potrebných odporúčaniach v Rade EÚ zúčastniť, ale v súlade s Lisabonskou zmluvou bez hlasovacieho práva.

Zo skúseností získaných od zavedenia eura vyplýva, že ustanovenia Paktu stability a rastu v prípade viacerých členských štátov nestačili na vytvorenie potrebnej rozpočtovej disciplíny. Napriek tomu sa členské štáty v roku 2005, v rozpore so stanoviskom ECB, dohodli na reforme paktu, ktorá do jeho postupov vniesla ešte väčšiu mieru flexibility. V rámci preventívnej časti paktu reforma vytvorila väčší priestor pri určovaní a plnení strednodobého cieľa rozpočtovej stability (viac informácií je nižšie). V prípade nápravnej časti nové pravidlá zväčšili priestor pri určovaní nadmerného deficitu a predĺžili procedurálne termíny (viac informácií (v angličtine) obsahuje článok Mesačného bulletinu The Reform of the Stability and Growth Pact).

V roku 2011 bol Pakt stability a rastu po ponaučení z finančnej a hospodárskej krízy znova upravený v rámci celkovej reformy zameranej na zlepšenie správy hospodárskych záležitostí. Jednou z významných inovácií, ktoré prispeli k jeho posilneniu, bolo zvýšenie automatickosti rozhodovacích procesov zavedením obrátenej kvalifikovanej väčšiny: určité odporúčania Komisie sa považujú za prijaté, ak ich Komisia do určitej lehoty kvalifikovanou väčšinou nezamietne. Okrem toho sa kladie väčší dôraz na kritérium verejného dlhu a dlhodobú stabilitu verejných financií. V záujme zvýšenia disciplíny členských štátov boli tiež zavedené včasnejšie a viac stupňované finančné i politické sankcie.

Aj keď tieto opatrenia predstavujú krok správnym smerom, reforma mala zájsť ďalej. ECB predovšetkým s poľutovaním konštatovala, že jeden z hlavných aspektov zásadnej reformy – viac automatické rozhodovanie využívaním hlasovania s obrátenou kvalifikovanou väčšinou v maximálnej možnej miere – sa podarilo dosiahnuť len čiastočne.

Rámec makroekonomického dohľadu

V rámci reforiem uskutočnených v roku 2011 na posilnenie správy hospodárskych záležitostí Rada a Európsky parlament prijali nový rámec makroekonomického dohľadu. Cieľom tohto nového spôsobu dohľadu je identifikovať a riešiť makroekonomické nerovnováhy a pokles konkurencieschopnosti. Bude preto doplnením existujúceho procesu dohľadu nad vývojom v jednotlivých krajinách navrhnutého v Stratégii Európa 2020, ktorý sa sústreďuje na podporu udržateľného a sociálne inkluzívneho rastu a zamestnanosti. Nový mechanizmus, ktorý má preventívnu a nápravnú časť, bude platiť pre všetkých 27 členských štátov EÚ.

Preventívna časť rámca je postavená na mechanizme varovania, ktorý má odhaliť nerovnováhy už v ranom štádiu. Na začiatku každého európskeho semestra (viac informácií je nižšie) Komisia vyhodnotí dosiahnuté výsledky členského štátu na základe bodovacej tabuľky makroekonomických ukazovateľov, aby zistila existenciu, resp. riziko vzniku makroekonomických nerovnováh. Výsledky jej hodnotenia budú spolu s analýzou zverejnené v príslušnej správe. Ak Komisia v prípade členského štátu zistí známky podstatných makroekonomických nerovnováh, pristúpi k podrobnému hodnoteniu jeho hospodárskeho, finančného a rozpočtového vývoja. Na základe tohto hodnotenia môže Rada členskému štátu adresovať potrebné odporúčania.

Ak Komisia počas svojho hodnotenia zistí nadmerné makroekonomické nerovnováhy, môže navrhnúť spustenie tzv. postupu pri makroekonomických nerovnováhach v rámci nápravnej časti postupu makroekonomického dohľadu. Rada krajine, na ktorú sa vzťahuje postup pri nadmernej nerovnováhe, odporučí potrebné opatrenia. Krajina v nadväznosti na odporúčanie Rady predloží plán nápravných opatrení, v ktorom uvedie svoje národné opatrenia. Komisia a Rada realizáciu plánu nápravných opatrení zo strany členského štátu pozorne sleduje, pričom súčasťou tohto procesu sú správy o stave realizácie opatrení a misie dohľadu. V prípade neplnenia odporúčaní sa predpokladá uplatnenie sankčného mechanizmu, ktorý vychádza z postupu pri nadmernom deficite v rámci rozpočtového dohľadu.

ECB jednoznačne víta vytvorenie nového rámca makroekonomického dohľadu, ktorý vyplnil dôležitú medzeru v rámci správy hospodárskych záležitostí HMÚ. Účinnosť nového mechanizmu však nesmie byť oslabená jeho širokým záberom, aj pokiaľ ide o použité ukazovatele, aby dokázal napraviť nerovnováhy a odstrániť slabiny už v ranom štádiu.

Európsky semester

Od roku 2011 sa dohľad EÚ nad hospodárskou politikou jej členských štátov uskutočňuje ročne prostredníctvom európskeho semestra. Tento proces, ktorý prebieha počas prvého polroka, bol navrhnutý s cieľom lepšie zosynchronizovať dohľad EÚ nad rozpočtovou a hospodárskou politikou, ktoré zostávajú právne oddelené. Umožňuje súčasné hodnotenie rozpočtovej a makroekonomickej politiky na základe integrovaných zásad, ktoré má priniesť väčšiu konzistentnosť rôznych procesov dohľadu v otázke smerovania politiky a vykazovania. V rámci európskeho semestra sa navyše dohľad nad jednotlivými krajinami dopĺňa o tematický dohľad, ktorý hodnotí pokrok v oblasti všeobecnejších štrukturálnych reforiem dohodnutých v rámci Stratégie Európa 2020.

V druhom polroku prebieha tzv. národný semester, keď členské štáty finalizujú svoje národné rozpočty a uskutočňujú opatrenia dohodnuté v rámci európskeho semestra.

Aj keď hodnotiť účinnosť európskeho semestra v zlepšovaní výkonu rozpočtovej a štrukturálnej politiky v členských štátoch je zatiaľ predčasné, tento rámec môže prispieť k viac integrovanému a konzistentnému prístupu k tvorbe hospodárskej politiky.

Pakt euro plus

Vedúci predstavitelia krajín eurozóny na svojom samite 11. marca 2011 prijali Pakt pre euro. Jeho cieľom je posilniť hospodársky pilier HMÚ rozšírením koordinácie hospodárskej politiky na oblasti patriace do národnej pôsobnosti, predovšetkým v súvislosti s konkurencieschopnosťou, zamestnanosťou a dlhodobou udržateľnosťou verejných financií. Pakt je tiež otvorený pre členské štáty nepatriace do eurozóny a po vstupe Bulharska, Dánska, Lotyšska, Litvy, Poľska a Rumunska bol preto premenovaný na Pakt euro plus.

Pakt nadväzuje na existujúce nástroje koordinácie hospodárskej politiky, najmä Stratégiu Európa 2020, a je v súlade s myšlienkou jednotného trhu. Zúčastnené členské štáty sa zaväzujú vynakladať osobitné úsilie a prijať konkrétne opatrenia, ktoré sú ambicióznejšie než už dohodnuté opatrenia. Pakt tvorí súčasť európskeho semestra a plnenie národných záväzkov ročne hodnotia hlavy štátov a predsedovia vlád.

Rozmer eurozóny v koordinácii hospodárskej politiky

Potenciálne podstatné účinky kontaminácie v menovej únii (podrobnejšie informácie sú vyššie) si od krajín eurozóny vyžadujú obzvlášť úzku koordináciu ich hospodárskej politiky. Tento osobitný rozmer eurozóny uznáva aj Lisabonská zmluva, ktorá obsahuje novú kapitolu venovanú „osobitným ustanoveniam pre členské štáty, ktorých menou je euro“. Protokol o Euroskupine, ktorý je prílohou zmluvy, sa výslovne odvoláva na potrebu „rozvíjať stále užšiu koordináciu hospodárskych politík v rámci eurozóny“ s cieľom vytvoriť podmienky na silnejší hospodársky rast v EÚ ako celku.

V súvislosti s týmto osobitným rozmerom eurozóny Lisabonská zmluva tiež zmenila postup hlasovania v prípade rozhodnutí v oblasti hlavných smerov hospodárskej politiky a Paktu stability a rastu. Ako už bolo uvedené, na hlasovaniach Rady EÚ o rozhodnutiach týkajúcich sa krajín eurozóny sa môžu zúčastňovať len krajiny eurozóny. Potreba prísneho dodržiavania dohodnutých pravidiel zo strany krajín eurozóny sa prejavuje aj v nápravnej časti Paktu stability a rastu a postupu pri nadmernej nerovnováhe, ktorých finančné sankcie sa týkajú len krajín eurozóny.

Ďalším príkladom rozmeru eurozóny v oblasti koordinácie hospodárskej politiky je oblasť rozpočtovej politiky, pri ktorej sa krajiny eurozóny dohodli na zintenzívnení svojho dohľadu v rámci Euroskupiny. Euroskupina uskutočňuje ročné medzihodnotenie primeranosti rozpočtovej politiky krajín eurozóny, ktoré predchádza predloženiu návrhov národných rozpočtov do národných parlamentov.

Na základe skúseností z prvých desiatich rokov existencie eura Rada ECOFIN v októbri 2008 potvrdila potrebu komplexnejšieho monitorovania konkurencieschopnosti v eurozóne. Euroskupina pravidelne hodnotí situáciu na trhu práce, vývoj konkurencieschopnosti a makroekonomické nerovnováhy v eurozóne. Nové integrované zásady prijaté v rámci Stratégie Európa 2020 navyše zahŕňajú podrobné usmernenie pre členov eurozóny týkajúce sa makroekonomických nerovnováh.

Ďalším krokom vo zvýrazňovaní rozmeru eurozóny v koordinácii hospodárskej politiky bol samit uskutočnený 26. októbra 2011, na ktorom sa vedúci predstavitelia krajín eurozóny rozhodli stretávať najmenej dvakrát za rok na „eurosamitoch“ s cieľom vytýčiť strategickú orientáciu hospodárskej a rozpočtovej politiky eurozóny, aby bol tento rozmer lepším spôsobom zohľadnený v domácej politike. Zároveň sa zaviazali prijať celý rad ďalších opatrení nad rámec existujúcich požiadaviek, ako napr. zaviesť pravidlá vyrovnaného rozpočtu (v štrukturálnom vyjadrení) transpozíciou Paktu stability a rastu do vnútroštátnych právnych predpisov, podľa možností na ústavnej alebo rovnocennej úrovni, alebo konzultovať plánované zásadné rozpočtové alebo hospodárske reformy s potenciálom kontaminácie s Komisiou a ostatnými krajinami eurozóny (Vyhlásenie z eurosamitu)

Okrem toho vzhľadom na významnú úlohu Euroskupiny, Komisie a ECB v každodennom riadení eurozóny sa budú najmenej mesačne uskutočňovať stretnutia predsedu eurosamitu, predsedu Komisie a predsedu Euroskupiny, ktorých sa môže zúčastniť aj prezident ECB. Na stretnutiach sa podľa potreby môžu zúčastňovať aj predsedovia troch orgánov dohľadu (viac informácií je v sekcii úloha ECB v reformovanej architektúre finančného dohľadu) a vedúci predstaviteľ EFSF/ESM.

Podľa nového ustanovenia Lisabonskej zmluvy (čl. 136 ods. 1 ZFEÚ) krajiny eurozóny môžu tiež prijať opatrenia na posilnenie koordinácie a dohľadu svojej rozpočtovej disciplíny a stanoviť smery hospodárskej politiky s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie HMÚ. Takéto opatrenia, ktoré by boli záväzné pre krajiny eurozóny, musia byť v súlade s ostatnými politickými nástrojmi (napr. s integrovanými zásadami a Paktom stability a rastu). Vedúci predstavitelia krajín eurozóny vyzvali Komisiu, aby predložila svoje návrhy na spôsob uplatňovania tohto článku.

Krízové riadenie a Európsky mechanizmus pre stabilitu

Európska rada dňa 28. – 29. októbra 2010 rozhodla o vytvorení trvalého mechanizmu krízového riadenia na ochranu finančnej stability v eurozóne ako celku. Založenie budúceho Európskeho mechanizmu pre stabilitu (European Stability Mechanism – ESM) bolo formálne schválené na zasadaní Európskej rady 24. – 25. marca 2011 ako súčasť komplexného balíka opatrení, ktorý bol odozvou na prebiehajúcu krízu. Jeho schváleniu predchádzala zmena článku 136 ZFEÚ, ktorá krajinám eurozóny umožnila vytvoriť mechanizmus stability, ktorý má byť aktivovaný v prípade potreby na ochranu stability eurozóny ako celku, pričom poskytnutie finančnej pomoci podlieha prísnym podmienkam.

Predpokladá sa, že ESM nadobudne účinnosť najneskôr v júli 2012 s úverovou kapacitou vo výške 500 mld. € a očakáva sa, že nahradí dočasné opatrenia, ako je Európsky nástroj finančnej stability (European Financial Stability Facility – EFSF) a Európsky finančný stabilizačný mechanizmus (European Financial Stabilisation Mechanism – EFSM), ktoré boli založené na základe rozhodnutí Rady ECOFIN o poskytnutí finančnej pomoci členským štátom vo finančnej núdzi.

EFSM bol založený ako mechanizmus EÚ s právnym základom v článku 122 ZFEÚ, zatiaľ čo EFSF bol vytvorený ako mechanizmus eurozóny na základe článku 122 ZFEÚ a medzivládnej dohody krajín eurozóny. Celková úverová kapacita obidvoch mechanizmov predstavuje 500 mld. €.

Vedúci predstavitelia krajín eurozóny sa na svojich zasadaniach 11. marca a 21. júla 2011 rozhodli zvýšiť flexibilitu EFSF a budúceho ESM tým, že im umožnia konať na základe preventívneho programu, finančnej rekapitalizácie finančných inštitúcií a intervencií na primárnych a sekundárnych dlhopisových trhoch.

Dňa 26. októbra hlavy štátov a predsedovia vlád krajín eurozóny rozhodli o maximalizácii dostupných zdrojov EFSF bez rozširovania súvisiacich záruk (i) poskytovaním úverovej podpory novým dlhopisom vydaným členskými štátmi a/alebo (ii) kombináciou zdrojov od súkromných a verejných finančných inštitúcií a investorov, ktoré je možné zabezpečiť prostredníctvom účelových subjektov. Ďalšie navýšenie zdrojov EFSF je tiež možné zabezpečiť ešte užšou spoluprácou s MMF.

ECB je zapojená do určitých častí operácií EFSM, EFSF a budúceho ESM.

ECB bude komunikovať s Európskou komisiou a MMF a hodnotiť riziká ohrozujúce finančnú stabilitu eurozóny ako celku a zamestnanci ECB budú vykonávať podrobnú analýzu udržateľnosti dlhu. Intervencie EFSF a ESM na sekundárnom dlhopisovom trhu sa budú uskutočňovať na základe správ ECB.

ECB bude tiež z radov svojich zamestnancov poskytovať technických expertov, ktorí budú spolu s Európskou komisiou a MMF rokovať s členskými štátmi žiadajúcimi o finančnú pomoc o programe makroekonomickej adaptácie a monitorovať jeho realizáciu (viac informácií (v angličtine) je k dispozícii v článku Mesačného bulletinu z júla 2011 The European Stability Mechanism).

V decembri 2011 sa ECB okrem toho zaviazala plniť úlohu sprostredkovateľa v aktivitách EFSF na sekundárnom trhu.