Príhovor na rozlúčku

Príhovor prezidenta ECB Maria Draghiho na slávnostnej rozlúčke usporiadanej na jeho počesť

Frankfurt nad Mohanom 28. októbra 2019

Tento rok si pripomíname dvadsať rokov od vzniku menovej únie, čo je bezpochyby významné výročie. Nie je to tak dávno, keď eurozóna čelila úrovni nezamestnanosti zrejme naposledy zaznamenanej počas veľkej hospodárskej krízy, a zaznievali zásadné otázky o prežití eura. Dnes má prácu o 11 miliónov ľudí viac. Dôvera širokej verejnosti v euro dosahuje historicky najvyššiu úroveň. Tvorcovia politík v celej eurozóne zdôrazňujú nezrušiteľnosť eura.

Napriek tomu však dnešok považujem skôr za príležitosť na zamyslenie než na oslavu.

Euro je eminentne politickým projektom, je zásadným krokom k cieľu hlbšej politickej integrácie, ktorý našiel svoje hospodárske opodstatnenie v bezútešnom stave európskych ekonomík v polovici 80. rokov 20. storočia. Nezamestnanosť vzrástla z 2,6 % v roku 1973 na 9,2 % v roku 1985 a tempo hospodárskeho rastu v 12 krajinách, ktoré mali neskôr vytvoriť eurozónu, sa výrazne spomalilo.

Vtedajší vizionárski lídri si však uvedomovali, že Európa mala na zvýšenie hospodárskeho rastu k dispozícii veľmi účinnú možnosť: transformovať spoločný trh na trh jednotný. Odstránenie existujúcich obchodných a investičných prekážok mohlo zvrátiť pokles hospodárskeho potenciálu a vrátiť ľuďom prácu.

Význam jednotného trhu bol však odjakživa širší. Jeho cieľom bolo tiež chrániť ľudí pred určitými nepriaznivými následkami zmien, ktoré by nevyhnutne nastali. Na rozdiel od širšieho procesu globalizácie umožnil Európe pri hospodárskej integrácii presadiť svoje hodnoty – vybudovať trh, ktorý je v maximálne možnej miere voľný a spravodlivý. Jednotné pravidlá mali vybudovať dôveru medzi zúčastnenými krajinami, slabým aktérom poskytnúť ochranu pred silnými a vytvoriť bezpečné pracovné podmienky.

V tomto zmysle bol jednotný trh odvážnym pokusom o „riadenú globalizáciu“. Spájal v sebe hospodársku súťaž s úrovňou spotrebiteľskej a sociálnej ochrany, ktorá vo svete nemala obdobu.

Jednému druhu nekalých praktík však jednotný trh nemohol zabrániť: devalvácii národných mien na účely zvyšovania konkurencieschopnosti. Táto možnosť by stála v ceste vzájomnej dôvere, ktorá bola nevyhnutná na prežitie jednotného trhu a úspešné napredovanie projektu hlbšej politickej integrácie.

Voľne plávajúce meny preto neprichádzali do úvahy a pevné výmenné kurzy by vzhľadom na zvýšenú mobilitu kapitálu v rámci Európy nefungovali, ako ukázala kríza mechanizmu výmenných kurzov v rokoch 1992 až 1993.

Riešením bolo vytvoriť jednotnú menu: jeden trh s jednou menou.

Tento koncept bol z veľkej časti úspešný: príjmy na celom kontinente podstatne vzrástli, miera integrácie a vývoja hodnotových reťazcov dosahuje úroveň, ktorá bola pred 20 rokmi nepredstaviteľná, a jednotný trh bez ujmy prekonal najhoršiu krízu od 30. rokov 20. storočia.[1]

Z posledných 20 rokov si však z pohľadu úspešnosti menovej únie odnášame dve zásadné ponaučenia.

Prvé sa týka menovej politiky.

Pri založení ECB bolo jej prvoradým záujmom udržiavanie nízkej inflácie. ECB bola novou centrálnou bankou bez akejkoľvek minulosti, takže rámec jej politiky bol výslovne stavaný na vytvorenie dôvery v jej schopnosť potláčať infláciu. Tento cieľ dosiahla rýchlo a je nesmiernou zásluhou prvých vedúcich predstaviteľov ECB, že jej prvé desaťročie prebehlo tak hladko.

Nikto však nemohol predvídať, že sa prostredie, ktorému menová politika čelila v celosvetovom meradle, čoskoro prudko zmení a že sa inflačné tlaky premenia na deflačné.

Vo všetkých vyspelých ekonomikách si tento vývoj vyžadoval novú paradigmu centrálneho bankovníctva, postavenú na dvoch prvkoch: odhodlaní bojovať s defláciou nemenej rozhodne ako s infláciou a flexibilite pri výbere požadovaných nástrojov.

V našom prípade ECB preukázala, že nebude akceptovať hrozby pre menovú stabilitu zapríčinené nepodloženými obavami o budúcnosť eura. Ukázala, že s deflačnými rizikami ohrozujúcimi cenovú stabilitu bude bojovať rovnako rázne ako s rizikami inflačnými. Potvrdila tiež, že na zabezpečenie svojho mandátu použije všetky prostriedky, ktoré má v rámci neho k dispozícii, a to bez toho, aby prekročila hranice zákona.

Súdny dvor Európskej únie naše opatrenia vyhlásil za zákonné a potvrdil širokú rozhodovaciu právomoc ECB pri nasadzovaní všetkých jej nástrojov spôsobom potrebným a primeraným na dosiahnutie jej cieľa.

Išlo o zásadný rozsudok, pretože v stávke bola samotná podstata centrálnej banky, akou sa ECB stala a akú si väčšina Európanov praje: modernú centrálnu banku schopnú využívať všetky svoje nástroje primerane aktuálnym výzvam a zároveň skutočne federálnu inštitúciu, ktorá koná v záujme celej eurozóny.[2]

Druhé ponaučenie sa týka inštitucionálneho usporiadania hospodárskej a menovej únie.

Eurozóna je postavená na zásade „menovej dominancie“, ktorá vyžaduje, aby sa menová politika zameriavala výhradne na cenovú stabilitu, a aby sa v žiadnom prípade nepodriaďovala rozpočtovej politike. „Menová dominancia“ nevylučuje možnosť komunikácie s vládami, ak je zrejmé, že vzájomná koordinácia politických opatrení by priniesla rýchlejší návrat k cenovej stabilite. Znamená to, že koordinácia politík v potrebných prípadoch musí slúžiť cieľu menovej stability a nemala by pôsobiť na jej úkor.[3]

Dnes sme v situácii, kde nízke úrokové sadzby neprinášajú rovnakú mieru stimulácie ako v minulosti, pretože miera návratnosti investícií v ekonomike klesá. Menová politika dokáže svoj cieľ plniť i naďalej, no v koordinácii s rozpočtovou politikou by ho dosahovala rýchlejšie a s menšími vedľajšími účinkami.

Z tohto dôvodu ECB od roku 2014 postupne kladie čoraz väčší dôraz na vzájomnú súhru makroekonomických politík v eurozóne.[4] Aktívnejšia rozpočtová politika v eurozóne by nám umožnila rýchlejšie prispôsobovať naše opatrenia a viedla by k vyšším úrokovým sadzbám.

V našej menovej únii hrajú hlavnú úlohu pri rozpočtovej stabilizácii národné politiky – a to v oveľa väčšej miere než politiky na úrovni jednotlivých štátov USA. Národné politiky však nedokážu vždy zaručiť správne nastavenie rozpočtovej politiky pre eurozónu ako celok. Koordinácia decentralizovaných rozpočtových politík je vo svojej podstate zložitá. Nekoordinované politiky zároveň nepostačujú, pretože miera prenosu rozpočtovej expanzie medzi jednotlivými krajinami je pomerne nízka.

Práve preto potrebujeme primerane veľkú a náležite koncipovanú rozpočtovú kapacitu eurozóny: dostatočne veľkú na stabilizovanie menovej únie, ale koncipovanú tak, aby nevytvárala nadmerné morálne riziko.

Žiadne dokonalé riešenie neexistuje. Pri zdieľaní rizík sa morálne riziko nikdy nedá zredukovať na nulu, hoci pri správnej koncepcii sa dá výrazne obmedziť. Zároveň by sme si mali uvedomiť, že zdieľanie rizík môže pomôcť riziká znížiť.

Vybudovanie únie kapitálových trhov, ktorá by viedla k rozsiahlejšiemu zdieľaniu rizík v súkromnom sektore, by značne znížilo podiel rizík, ktoré musí riadiť centrálna rozpočtová kapacita. A centrálna rozpočtová kapacita by zase znížila riziká pre celú úniu, ak svoju úlohu nie sú schopné plniť národné politiky.

V tých častiach sveta, v ktorých rozpočtová politika od krízy zohrávala väčšiu úlohu, sme boli svedkami rýchlejšieho oživenia a návratu k cenovej stabilite. Spojené štáty mali v rokoch 2009 až 2018 priemerný deficit 3,6 %, zatiaľ čo eurozóna dosahovala prebytok vo výške 0,5 %.[5]

Inými slovami, Spojené štáty mali tak úniu kapitálových trhov, ako aj proticyklickú rozpočtovú politiku. Eurozóna úniu kapitálových trhov nemala a jej rozpočtová politika bola procyklická.

Cesta k rozpočtovej kapacite bude pravdepodobne dlhá. Z minulosti vieme, že pri tvorbe rozpočtov je len zriedka všeobecným účelom stabilizácia; zameriavajú sa skôr na plnenie určitých cieľov vo verejnom záujme. V Spojených štátoch to bola práve potreba prekonať veľkú hospodársku krízu, ktorá v 30. rokoch 20. storočia viedla k expanzii federálneho rozpočtu. Je možné, že v prípade Európy takýto spoločný záujem vyplynie z naliehavej potreby, napr. z potreby zmiernenia klimatických zmien.

Bez ohľadu na zvolený postup je zrejmé, že v súčasnosti potrebujeme Európy viac, nie menej. Nemyslím to ako určitú danosť, ale naopak v zmysle pravých tradícií federalizmu. Oblasti, kde je možné výsledky najlepšie dosahovať opatreniami na národnej úrovni, meniť nemusíme. Ale v prípadoch, v ktorých môžeme oprávnené očakávania verejnosti splniť len spoločne, potrebujeme silnejšiu Európu.

Pre nás Európanov žijúcich v globalizovanom svete možno skutočnú suverenitu, ktorá napĺňa túžbu ľudí po bezpečí a blahobyte, dosiahnuť len spoločným úsilím.[6] Slovami kancelárky Merkelovej: „My Európania musíme vziať osud do vlastných rúk, ak chceme prežiť ako spoločenstvo.“[7]

Spolupráca nám umožňuje chrániť naše záujmy v globálnej ekonomike, odolávať tlaku cudzích mocností, ovplyvňovať globálne pravidlá v zmysle našich noriem a presadzovať naše hodnoty vo vzťahu k svetovým korporáciám. Žiadny z týchto cieľov sa nedá v rovnakej miere dosiahnuť, ak bude každá krajina konať samostatne. V globalizovanom svete je zdieľanie suverenity spôsobom, ako suverenitu opäť získať.

Uznať, že v záujme akcieschopnosti je potrebné uplatňovať „európsku suverenitu“[8], ako ju označil prezident Macron, však neznamená, že už dnes na to máme aj politické infraštruktúry. Vnímanie ich nevyhnutnosti však rýchlo rastie.

Zaznamenali sme to i pri posledných voľbách do Európskeho parlamentu, ktoré boli azda prvými, pri ktorých išlo predovšetkým o európske otázky. Dokonca i tí, ktorí sa snažili európsku integráciu spomaliť, sa obmedzili na spochybňovanie inštitúcií EÚ, bez priameho popierania ich legitimity.

Je to len začiatok, ktorý však naznačuje, že naša únia sa uberá správnym smerom. Verím, že ním pôjde i ďalej, pretože v konečnom dôsledku je to vlastný záujem jednotlivých krajín, ktorý určuje našu budúcu cestu k európskej suverenite.

Do tohto bodu sme sa dostali vďaka úsiliu mnohých oddaných Európanov pôsobiacich na národnej úrovni i na úrovni EÚ. Chcel by som pritom vyzdvihnúť najmä podiel troch skupín.

Prvou sú zamestnanci z ECB a národných centrálnych bánk.

Počas krízy sa ECB veľakrát ocitla v doslova neprebádaných vodách. Čelili sme nesmierne zložitej hospodárskej situácii, keď v momente vyriešenia starých problémov nastávali nové.

Pre vás i vaše rodiny to boli náročné roky. Vďaka vášmu odhodlaniu, úspechu opatrení, ktoré ste navrhli, i vašej kompetentnosti pri ich zavádzaní v celom Eurosystéme však tieto roky budú stáť za pripomenutie.

Tieto opatrenia majú odteraz k dispozícii všetci budúci tvorcovia politík pri riešení podobných výziev. Je to odkaz, na ktorý môžu byť všetci pracovníci Eurosystému hrdí. Dovoľte mi preto vyjadriť poďakovanie za vaše mimoriadne úsilie, ktoré počas tohto bezprecedentného obdobia rozhodným spôsobom pomohlo ECB a tým i obyvateľom Európy.

Druhou skupinou, na ktorú by som chcel poukázať, sú moji kolegovia vo Výkonnej rade a Rade guvernérov – súčasní i minulí. Za posledných osem rokov ste za mimoriadnych okolností prijali celý rad opatrení. Ich základom bolo vaše neustále a bezpodmienečné odhodlanie plniť náš mandát.

Vo svojom odhodlaní plniť náš mandát a zároveň neprekročiť jeho hranice – nikdy sa nezmieriť s neúspechom – ste boli neoblomní. Môžete s uspokojením spomínať na to, čo ste dosiahli v extrémne náročných podmienkach, s vedomím, že ste zlepšili životnú úroveň mnohých ľudí.

Toho, čo Radu guvernérov spája, vždy bolo a bude oveľa viac než toho, čo by ju mohlo rozdeľovať. Všetci pociťujeme rovnaké odhodlanie plniť svoje poslanie a rovnaké nadšenie pre Európu. Verím, že toto spoločné presvedčenie bude ECB a Európe slúžiť i v ďalších rokoch.

Treťou skupinou sú európski lídri.

Opatrenia, ktoré sme boli nútení prijať, sa spočiatku miestami javili ako rozporuplné a ich prínos sa prejavoval len pozvoľna. Naše odhodlanie však bolo pevné, pretože stálo na pevných základoch práce našich zamestnancov, empatii s ľuďmi v nepriaznivých podmienkach a presvedčení, že naše opatrenia ich situáciu zlepšia.

V takých časoch – najmä v menovej únii tvorenej viacerými krajinami – politickí lídri, ktorí sa pri hodnotení našej menovej politiky dokázali povzniesť nad individuálne záujmy jednotlivých krajín, vnímať ju z pohľadu eurozóny a objasniť jej dôvody domácemu publiku, tvorili dôležitý ochranný val našej nezávislosti.

Som vďačný za to, že takýchto lídrov v Európe máme, i za vašu neustálu pomoc a podporu počas celej krízy.

Prezident Macron, prezident Mattarella, kancelárka Merkelová: stáli ste neochvejne po našom boku v Európskej rade i na svetových fórach, a to v čase, keď ďalšie významné centrálne banky čelili stále výraznejšiemu politickému tlaku. Rozhodne ste vystupovali proti neliberálnym hlasom, ktoré chceli, aby sme sa k európskej integrácii obrátili chrbtom.

A v kritických okamihoch ste prijali potrebné kroky na ochranu eura a nášho dedičstva: spojenej, mierovej a prosperujúcej Európy.

Nastal čas odovzdať štafetu Christine Lagardovej. Som presvedčený, že ECB povediete znamenito.

Mojím cieľom bolo vždy dodržiavať mandát stanovený v zmluve, a to plne nezávisle a prostredníctvom inštitúcie, ktorá sa stala modernou centrálnou bankou schopnou vyrovnať sa s akoukoľvek výzvou.

Je pre mňa výsadou a cťou, že som túto možnosť dostal.

Ďakujem.

[1]Prejav Maria Draghiho pod názvom „Europe and the euro 20 years on“ pri príležitosti prevzatia čestného doktorátu v odbore ekonómie univerzity Sant'Anna, Pisa, 15. decembra 2018.
[2]Prejav Maria Draghiho pod názvom „Twenty Years of the ECB’s monetary policy” na Fóre ECB o centrálnom bankovníctve, Sintra, 18. júna 2019.
[3]Prejav Maria Draghiho pod názvom “Policymaking, responsibility and uncertainty” pri príležitosti prevzatia čestného doktorátu Università Cattolica, 11. októbra 2019.
[4]Prejav Maria Draghiho pod názvom „Unemployment in the euro area” na výročnom sympóziu centrálnych bánk v Jackson Hole, 22. augusta 2014.
[5]Priemerné cyklicky upravené primárne saldo ako percento potenciálneho HDP.
[6]Prejav Maria Draghiho pod názvom „Sovereignty in a globalised world” pri príležitosti prevzatia čestného doktorátu v oblasti práva Università degli Studi di Bologna, Bologna, 22. február 2019.
[7]Prejav kancelárky Angely Merkelovej v Európskom parlamente, Štrasburg, 13. novembra 2018.
[8]Prejav prezidenta Emmanuela Macrona v Európskom parlamente, Štrasburg, 17. apríla 2018.

Speaking engagements

Kontakt pre médiá