Hospodárska a menová únia (HMÚ)

Európska rada v júni 1988 potvrdila zámer postupnej realizácie hospodárskej a menovej únie (HMÚ). Poverila výbor pod vedením Jacquesa Delorsa, vtedajšieho prezidenta Európskej komisie, aby posúdil a navrhol konkrétne etapy smerujúce k jej vytvoreniu.

Členmi výboru boli guvernéri národných centrálnych bánk krajín vtedajšieho Európskeho spoločenstva (ES), vtedajší generálny riaditeľ Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) Alexandre Lamfalussy, dánsky profesor ekonómie Niels Thygesen a vtedajší prezident Banco Exterior de España Miguel Boyer.

Záverečná Delorsova správa navrhla hospodársku a menovú úniu vytvoriť v troch samostatných vývojových etapách.

Etapy hospodárskej a menovej únie (HMÚ)

Základné informácie

PRVÁ ETAPA
od 1. júla 1990
Úplná liberalizácia kapitálových obchodov
Užšia spolupráca medzi centrálnymi bankami
Voľné používanie ECU (európskej menovej jednotky, ktorá bola predchodcom eura)
Zlepšenie hospodárskej konvergencie
DRUHÁ ETAPA
od 1. januára 1994
Založenie Európskeho menového inštitútu (EMI)
Zákaz financovania verejného sektora centrálnou bankou
Užšia koordinácia menovej politiky
Prehĺbenie hospodárskej konvergencie
Proces vedúci k dosiahnutiu nezávislosti národných centrálnych bánk, ktorý sa má zavŕšiť najneskôr v deň založenia Európskeho systému centrálnych bánk
Prípravy na tretiu etapu
TRETIA ETAPA
od 1. januára 1999
Stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov
Zavedenie eura
Výkon jednotnej menovej politiky Európskym systémom centrálnych bánk
Nadobudnutie účinnosti mechanizmu výmenných kurzov v rámci EÚ (ERM II)
Nadobudnutie účinnosti Paktu stability a rastu

Prvá etapa

Prvá etapa HMÚ

Na základe Delorsovej správy Európska rada v júni 1989 rozhodla, že prvá etapa realizácie hospodárskej a menovej únie by sa mala začať 1. júla 1990. V tento deň sa mali zrušiť v podstate všetky obmedzenia voľného pohybu kapitálu medzi členskými štátmi.

Výbor guvernérov

Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý hral od svojho vzniku v máji 1964 čoraz významnejšiu úlohu v oblasti menovej spolupráce, dostal širšie kompetencie. Medzi jeho nové úlohy, stanovené v rozhodnutí Rady z 12. marca 1990, patrili konzultácie zamerané na podporu koordinácie menovej politiky členských štátov s cieľom dosiahnuť cenovú stabilitu.

Vzhľadom na pomerne obmedzený čas a komplexnosť úloh výbor guvernérov inicioval aj práce na príprave tretej etapy hospodárskej a menovej únie (HMÚ). Prvým krokom bolo určiť všetky otázky, ktoré bolo potrebné riešiť už v ranom štádiu, vypracovať plán prác do konca roka 1993 a podľa toho definovať mandáty pracovných výborov a podvýborov zriadených na tento účel.

Právne prípravy

Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Na tento účel bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ, ktorá sa konala v roku 1991 súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii.

Rokovania vyústili do prijatia Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola schválená v decembri 1991 a podpísaná v Maastrichte dňa 7. februára 1992. V dôsledku oneskorení v ratifikačnom procese však zmluva (ktorá zmenila a doplnila Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, pričom zmenila aj jej názov na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, a jej súčasťou bol i ( Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky) a Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu), mohla vstúpiť do platnosti až 1. novembra 1993.

Druhá etapa

Druhá etapa HMÚ

Založenie EMI a ECB

Založenie Európskeho menového inštitútu (EMI) dňa 1. januára 1994 znamenalo začiatok druhej etapy HMÚ a zánik Výboru guvernérov. Dočasná existencia EMI bola i odzrkadlením stavu menovej integrácie v Európskom spoločenstve. EMI nezodpovedal za výkon menovej politiky v Európskej únii – táto zostala doménou domácich orgánov – a ani nemal kompetencie na výkon devízových intervencií.

Dve hlavné úlohy EMI:

  • prehlbovať spoluprácu centrálnych bánk a koordináciu menovej politiky,
  • uskutočniť potrebné prípravy na zriadenie Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB), výkon jednotnej menovej politiky a vytvorenie jednotnej meny v tretej etape.

Na dosiahnutie týchto cieľov EMI poskytoval fórum pre konzultácie a výmenu názorov a informácií o menovopolitických otázkach a vytvoril regulačný, organizačný a logistický rámec potrebný na výkon úloh ESCB v tretej etape.

V decembri 1995 Európska rada schválila „euro“ ako názov európskej menovej jednotky, ktorá mala byť zavedená na začiatku tretej etapy, a potvrdila, že tretia etapa HMÚ sa začne 1. januára 1999. Zároveň oznámila postupnosť krokov pri prechode na euro. Tento scenár vychádzal predovšetkým z podrobných návrhov EMI.

Mechanizmus výmenných kurzov ERM II

EMI súčasne dostal za úlohu vykonať prípravné práce v oblasti budúcich menových a kurzových vzťahov medzi eurozónou a ostatnými krajinami EÚ. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade správu, ktorá sa stala základom Uznesenia Európskej rady o zásadách a základných prvkoch nového mechanizmu výmenných kurzov (ERM II) prijatého v júni 1997.

Nové bankovky

V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade a následne i verejnosti vybranú sériu návrhov eurových bankoviek, ktorá mala byť uvedená do obehu 1. januára 2002.

Pakt stability a rastu

Na doplnenie a spresnenie ustanovení zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vo vzťahu k HMÚ prijala Európska rada v júni 1997 Pakt stability a rastu. Tento pakt tvoria dve nariadenia, ktorých cieľom je zaistiť v HMÚ rozpočtovú disciplínu. Európska rada svojou deklaráciou v máji 1998 pakt doplnila a rozšírila príslušné záväzky. V rokoch 2005 a 2011 bol pakt reformovaný.

Prví účastníci

Dňa 2. mája 1998 Rada Európskej únie, v zložení hláv štátov a predsedov vlád, jednomyseľne rozhodla, že 11 členských štátov (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko) spĺňa podmienky na účasť v tretej etape HMÚ a prijatie jednotnej meny k 1. januáru 1999. Hlavy štátov a predsedovia vlád zároveň dosiahli politickú dohodu o osobách, ktoré mali byť nominované na členov Výkonnej rady Európskej centrálnej banky (ECB).

Príprava na stanovenie pevných výmenných kurzov

Ministri financií členských štátov, ktoré prijali jednotnú menu, guvernéri národných centrálnych bánk týchto členských štátov, Európska komisia a EMI sa v máji 1998 tiež dohodli, že neodvolateľné výmenné kurzy eura stanovia na základe aktuálnych vzájomných centrálnych parít mien zúčastnených členských štátov v rámci ERM.

Vymenovanie členov rozhodovacích orgánov

Dňa 25. mája 1998 vlády jedenástich zúčastnených členských štátov vymenovali prezidenta, viceprezidenta a štyroch ďalších členov Výkonnej rady ECB. Ich vymenovanie do funkcie nadobudlo účinnosť 1. júna 1998 a znamenalo založenie ECB. ECB a národné centrálne banky zúčastnených členských štátov spolu tvoria Eurosystém, ktorý tvorí a určuje jednotnú menovú politiku v tretej etape HMÚ.

Založením ECB dňa 1. júna 1998 EMI splnil svoju úlohu. V súlade s článkom 123 (predtým článkom 109l) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vstúpil EMI založením ECB do likvidácie. Všetky prípravné práce zverené EMI boli ukončené včas a ECB venovala zvyšok roka 1998 finálnym skúškam systémov a postupov.

Tretia etapa

Tretia etapa HMÚ

Stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov

Tretia a posledná etapa HMÚ sa začala 1. januára 1999 stanovením neodvolateľných výmenných kurzov mien jedenástich členských štátov, ktoré sa do menovej únie zapojili od samého začiatku, a realizáciou jednotnej menovej politiky, za ktorú nesie zodpovednosť ECB.

Vstupom Grécka do tretej etapy HMÚ sa 1. januára 2001 počet zúčastnených členských štátov zvýšil na dvanásť. Trinástym členom eurozóny sa 1. januára 2007 stalo Slovinsko. O rok neskôr ho nasledovali Cyprus a Malta, 1. januára 2009 Slovensko, 1. januára 2011 Estónsko, 1. januára 2014 Lotyšsko a 1. januára 2015 Litva. V deň vstupu do eurozóny sa centrálne banky týchto krajín automaticky stali súčasťou Eurosystému.