Menu

Slovenský preklad Konvergenčnej správy ECB z júna 2020 obsahuje úvod a kapitoly 2, 3 a 4. Viac informácií je v úplnej anglickej verzii správy, ktorá je dostupná na internetovej stránke ECB.

1 Úvod

Od 1. januára 1999 bolo euro postupne zavedené v devätnástich členských štátoch EÚ. V tejto správe sa hodnotí sedem z ôsmich krajín Únie, ktoré ešte spoločnú menu neprijali. Jedna z týchto ôsmich krajín, Dánsko, oznámila Rade Európskej únie (Rada EÚ) svoje rozhodnutie, že sa do tretej fázy hospodárskej a menovej únie (HMÚ) nezapojí.[1] Konvergenčná správa o Dánsku sa preto vypracúva iba na jeho žiadosť. Keďže Dánsko takúto žiadosť nepredložilo, v tejto správe sa hodnotia nasledujúce krajiny: Bulharsko, Česká republika, Chorvátsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Švédsko. Vzhľadom na to, že Zmluva o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva“)[2] týchto sedem krajín zaväzuje prijať euro, musia sa usilovať splniť všetky konvergenčné kritériá.

Vypracovaním tejto správy ECB plní požiadavku ustanovenú v článku 140 zmluvy. V tomto článku sa požaduje, aby ECB a Európska komisia najmenej každé dva roky alebo na žiadosť členského štátu EÚ, pre ktorý platí výnimka, informovali Radu EÚ „o pokroku, ktorý dosiahli členské štáty, pre ktoré platí výnimka, pri plnení záväzkov týkajúcich sa dosiahnutia hospodárskej a menovej únie“. Sedem krajín hodnotených v tejto správe sa preto posudzuje v rámci pravidelného dvojročného cyklu. Svoju správu pripravuje aj Európska komisia, pričom obe správy sa Rade EÚ predkladajú súbežne.

ECB túto správu vypracovala na základe rámca použitého v prechádzajúcich konvergenčných správach. V prípade uvedených siedmich krajín hodnotí, či dosiahli vysoký stupeň udržateľnej hospodárskej konvergencie, či je ich vnútroštátna legislatíva zlučiteľná so zmluvou a Štatútom Európskeho systému centrálnych bánk (ďalej len „štatút“) a či sú splnené zákonné požiadavky na to, aby sa národné centrálne banky stali neoddeliteľnou súčasťou Eurosystému.

Hodnotenie procesu hospodárskej konvergencie vo veľkej miere závisí od kvality a integrity použitých štatistických údajov. Zostavovanie a vykazovanie štatistík, najmä štatistík verejných financií, nesmie byť ovplyvnené politickými faktormi či zásahmi. Kvalita a integrita štatistík by mala byť pre členské štáty EÚ absolútnou prioritou. Mali by zabezpečiť, aby sa pri zostavovaní štatistík uplatňoval primeraný systém kontroly a rovnováhy a aby sa dodržiavali minimálne štatistické štandardy. Tieto štandardy majú zásadný význam z hľadiska posilnenia nezávislosti, integrity a zodpovednosti národných štatistických úradov a budovania dôvery v kvalitu štatistík verejných financií (viac v kapitole 6).

Treba tiež pripomenúť, že s platnosťou od 4. novembra 2014,[3] sa musí každá krajina, v prípade ktorej dochádza k zrušeniu výnimky, najneskôr v deň prijatia eura zapojiť do jednotného mechanizmu dohľadu (Single Supervisory Mechanism – SSM). Od tohto momentu sa na takúto krajinu vzťahujú tiež všetky práva a povinnosti vyplývajúce z SSM. Je preto mimoriadne dôležité uskutočniť potrebné prípravy. Bankový systém každého členského štátu, ktorý vstúpi do eurozóny, a teda aj do SSM, sa podrobí komplexnému hodnoteniu.[4]

Táto konvergenčná správa má nasledujúcu štruktúru. V druhej kapitole sa opisuje rámec hodnotenia hospodárskej a právnej konvergencie. Tretia kapitola prináša horizontálny prehľad hlavných aspektov hospodárskej konvergencie. Štvrtá kapitola obsahuje zhrnutia za jednotlivé krajiny s hlavnými výsledkami hodnotenia hospodárskej a právnej konvergencie. V piatej kapitole sa uvádza podrobnejšie hodnotenie stavu hospodárskej konvergencie príslušných siedmich členských štátov EÚ. V šiestej kapitole je prehľad ukazovateľov stavu konvergencie a štatistickej metodiky ich zberu. A napokon siedma kapitola hodnotí zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov týchto členských štátov vrátane zákonov o ich národných centrálnych bankách s článkami 130 a 131 zmluvy.


2 Analytický rámec

2.1 Hospodárska konvergencia

Pri analýze stavu hospodárskej konvergencie v členských štátoch Európskej únie, ktoré sa usilujú o prijatie eura, ECB používa jednotný analytický rámec. Tento jednotný rámec, ktorý sa konzistentne uplatňuje vo všetkých konvergenčných správach Európskeho menového inštitútu (EMI) a ECB, vychádza z ustanovení zmluvy a ich uplatňovania zo strany ECB a týka sa vývoja cien, rozpočtových sáld a dlhu verejnej správy, výmenných kurzov a dlhodobých úrokových mier, ako aj ďalších faktorov, ktoré sú dôležité z hľadiska hospodárskej integrácie a konvergencie. Okrem toho vychádza z celého radu ďalších spätných a výhľadových ekonomických ukazovateľov, ktoré sa považujú za relevantné pri podrobnejšom skúmaní udržateľnosti konvergencie. Hodnotenie príslušného členského štátu na základe všetkých týchto faktorov je dôležité z hľadiska zabezpečenia jeho bezproblémovej integrácie do eurozóny. V boxoch 1 až 5 sú stručne načrtnuté právne ustanovenia a podrobnejšie sa opisuje metodika, ktorou sa riadi ECB pri ich uplatňovaní.

V záujme zabezpečenia kontinuity a rovnakého zaobchádzania táto správa vychádza zo zásad vymedzených v predchádzajúcich správach ECB (a v správach jej predchodcu Európskeho menového inštitútu). Ide najmä o viacero základných zásad, ktoré ECB uplatňuje pri aplikácii konvergenčných kritérií. Po prvé, jednotlivé kritériá sa interpretujú a uplatňujú presne vymedzeným spôsobom. Pritom sa vychádza z toho, že hlavným zmyslom kritérií je zabezpečiť, aby sa členmi eurozóny mohli stať len tie členské štáty, ktorých hospodárske podmienky prispievajú k udržaniu cenovej stability a súdržnosti eurozóny. Po druhé, konvergenčné kritériá tvoria súvislý a jednotný celok a musia byť splnené všetky. V zmluve sa kritériá kladú na rovnakú úroveň a hierarchicky sa nijako nečlenia. Po tretie, konvergenčné kritériá musia byť splnené na základe skutočných údajov. Po štvrté, konvergenčné kritériá by sa mali uplatňovať konzistentne, transparentne a zrozumiteľne. Okrem toho je pri posudzovaní plnenia konvergenčných kritérií základným faktorom udržateľnosť, pretože konvergencia sa musí dosahovať trvalým spôsobom, nielen v danom čase. Hodnotenie krajín sa preto zameriava na udržateľnosť konvergencie.

Z tohto hľadiska sa hospodársky vývoj jednotlivých krajín hodnotí spätne, spravidla za obdobie uplynulých desiatich rokov. Takýmto spôsobom možno lepšie rozhodnúť, či a v akej miere je dosiahnutý stav skutočne výsledkom štrukturálnych zmien, a spoľahlivejšie tak posúdiť udržateľnosť hospodárskej konvergencie.

Ďalej sa v primeranej miere hodnotí aj perspektíva ďalšieho vývoja. V tejto súvislosti sa osobitná pozornosť venuje skutočnosti, že udržateľnosť priaznivého hospodárskeho vývoja rozhodujúcim spôsobom závisí od vhodných a trvalých systémových reakcií na súčasné a budúce problémy. Z hľadiska zaistenia udržateľného rastu produkcie v strednodobom a dlhodobom horizonte je zároveň rozhodujúce dôsledné riadenie, spoľahlivo fungujúce inštitúcie a udržateľnosť verejných financií. Celkovo sa zdôrazňuje, že zabezpečenie udržateľnosti hospodárskej konvergencie závisí od dosiahnutia dobrého východiskového stavu, existencie fungujúcich inštitúcií, ako aj od uplatňovania náležitých postupov po prijatí eura.

Spoločný rámec sa uplatňuje jednotlivo na sedem členských štátov EÚ, ktoré sú predmetom preskúmania. Tieto hodnotenia, ktoré sa zameriavajú na výkon jednotlivých členských štátov, by sa mali posudzovať samostatne, v súlade s ustanoveniami článku 140 zmluvy.

Dňom uzávierky štatistických údajov uvedených v tejto konvergenčnej správe je 7. máj 2020. Štatistické údaje použité pri hodnotení konvergenčných kritérií poskytla Európska komisia (viac údajov sa nachádza v kapitole 6 a v tabuľkách a grafoch), údaje o výmenných kurzoch a dlhodobých úrokových mierach poskytla Komisia v spolupráci s ECB. Referenčným obdobím pre kritérium cenovej stability je po dohode s Komisiou obdobie od apríla 2019 do marca 2020. Rovnako tak referenčným obdobím pre kritérium dlhodobých úrokových mier je čas od apríla 2019 do marca 2020. Referenčné obdobie pre kritérium výmenných kurzov bolo stanovené na 1. apríl 2018 až 31. marec 2020. Historické údaje o rozpočtovej pozícii sa končia rokom 2019. Zohľadnené boli aj prognózy z rôznych zdrojov spolu s posledným konvergenčným programom príslušného členského štátu a ďalšie informácie, ktoré sú významné z hľadiska posúdenia perspektívy udržateľnosti konvergencie. V tejto správe sa tiež zohľadňuje hospodárska prognóza Európskej komisie z jari 2020[5], ktorá bola zverejnená 6. mája 2020, a správa o mechanizme varovania na rok 2020 zverejnená 17. decembra 2019. Túto konvergenčnú správu schválila Generálna rada ECB 4. júna 2020.

Vplyv pandémie koronavírusu (COVID-19) na hodnotenie konvergencie sa v tejto konvergenčnej správe zohľadňuje len okrajovo. Keďže je príliš skoro na odvodenie spoľahlivých záverov o tomto vplyve na priebeh konvergencie, a či sa v príslušných krajinách prejaví symetricky alebo asymetricky, jeho podrobná analýza bude vypracovaná až v ďalšej konvergenčnej správe. Vo svetle pandémie COVID-19 je výhľadové hodnotenie konvergencie spojené s vysokou mierou neistoty, celkové dôsledky tak bude možné zhodnotiť len ex post. Väčšina členských štátov EÚ prijala kroky na obmedzenie šírenia nákazy a zaviedla osobitné rozpočtové, makroprudenciálne, dohľadové a menovopolitické opatrenia na zmiernenie hospodárskych následkov. V tomto štádiu nie je celkom zrejmý ani vplyv na štatistické údaje. Všetky konvergenčné kritériá sa spájajú so zvýšenou mierou neistoty. Pokiaľ ide o kritérium cenovej stability, vývoj inflácie v nadchádzajúcich mesiacoch je značne neistý. Hospodársky pokles spôsobený pandémiou COVID-19 by mohol byť oveľa zdĺhavejší, oživenie by však mohlo prísť aj oveľa skôr, ako sa pôvodne očakávalo. Značná neistota sa spája aj s rozložením rizík, pokiaľ ide o tlak na zníženie inflácie v dôsledku slabšieho dopytu a tlak na jej zvýšenie vzhľadom na výpadky na strane ponuky. Z hľadiska fiškálneho kritéria má pandémia COVID-19 dosah tiež na výhľad verejných financií, no kľúčové fiškálne ukazovatele za roky 2010 až 2019 neboli ovplyvnené. Pokiaľ ide o fiškálny výhľad, analýza ECB vychádza hlavne z hospodárskej prognózy Európskej komisie z jari 2020, v ktorej sa poukazuje na prudké zhoršenie salda verejných financií vo všetkých krajinách v dôsledku výrazného zhoršenia hospodárskej aktivity a fiškálnych opatrení prijatých na zmiernenie krízy. Vzhľadom na vysokú mieru neistoty sa však nezohľadnil potenciálny vplyv pandémie na strednodobú až dlhodobú udržateľnosť rozpočtových pozícií nad rámec dosahu zachyteného v posledných prognózach. Analýza ECB sa konkrétne opiera o Monitor udržateľnosti dlhovej služby za rok 2019 vypracovaný Európskou komisiou, ktorý bol zverejnený pred vypuknutím pandémie COVID-19. Po vypuknutí nákazy COVID-19 začala narastať volatilita výmenných kurzov a tlak na oslabenie národných mien voči euru. Aby sa predišlo skresleniu celkového hodnotenia konvergencie, obdobie preskúmania vývoja výmenných kurzov sa končí v marci 2020. Pokiaľ ide o vývoj dlhodobých úrokových mier, pre dosah pandémie na finančné trhy nie je v analýze zahrnutý apríl 2020. Extrémna neistota a volatilita na finančných trhoch môžu zakrývať podstatu informácií o ich vývoji, a preto môže dôjsť k skresleniu celkového hodnotenia pokroku v konvergencii jednotlivých krajín. V konečnom dôsledku tak riadnu analýzu vplyvu hospodárskych dôsledkov pandémie na hodnotenie konvergencie možno vykonať len spätne.

Právne ustanovenia týkajúce sa vývoja cien a ich uplatňovanie zo strany ECB sú opísané v boxe 1.

Box 1
Vývoj cien

1. Ustanovenia zmluvy

V článku 140 ods. 1 prvej zarážke zmluvy sa požaduje, aby konvergenčná správa zhodnotila, či sa dosiahol vysoký stupeň konvergencie, a to posúdením nasledujúcich kritérií plnenia záväzkov členských štátov:

„dosiahnutie vysokého stupňa cenovej stability, ktorý vychádza z miery inflácie, ktorá sa približuje k miere inflácie najviac troch členských štátov, ktoré v cenovej stabilite dosahujú najlepšie výsledky“.

V článku 1 protokolu č. 13 o kritériách konvergencie sa ustanovuje:

„Kritérium cenovej stability uvedené v článku 140 ods. 1 prvej zarážke Zmluvy o fungovaní Európskej únie znamená, že členský štát si udržiava dlhodobú cenovú stabilitu a priemernú mieru inflácie vykazovanú v priebehu roka pred skúmaním, ktorá neprekračuje viac ako o 1,5 percentuálneho bodu miery inflácie maximálne troch členských štátov, ktoré dosiahli v oblasti cenovej stability najlepšie výsledky. Inflácia sa meria pomocou indexu spotrebiteľských cien na porovnateľnom základe, ktorý zohľadní rozdiely medzi vnútroštátnymi definíciami.“

2. Uplatňovanie ustanovení zmluvy

Na účely tejto správy ECB uplatňuje ustanovenia zmluvy nasledujúcim spôsobom:

Po prvé, „priemerná miera inflácie vykazovaná v priebehu roka pred skúmaním“ je určená ako zmena 12-mesačného priemeru HICP za referenčné obdobie od apríla 2019 do marca 2020 voči predchádzajúcemu 12-mesačnému priemeru.

Po druhé, požiadavka „najviac troch členských štátov, ktoré v cenovej stabilite dosahujú najlepšie výsledky“ v definícii referenčnej hodnoty sa uplatňuje tak, že sa použije nevážený aritmetický priemer miery inflácie týchto troch štátov EÚ: Portugalska (0,2 %), Cypru (0,4 %) a Talianska (0,4 %). Po pripočítaní 1,5 percentuálneho bodu k tejto priemernej miere sa teda referenčná hodnota rovná 1,8 %. Je potrebné pripomenúť, že podľa zmluvy sa vývoj inflácie v krajinách hodnotí pomerným spôsobom, čiže porovnaním s úrovňou inflácie iných členských štátov. V kritériu cenovej stability sa teda zohľadňuje skutočnosť, že bežné šoky (spôsobené napríklad vývojom globálnych cien komodít) môžu dočasne odkloniť infláciu od úrovní, ktoré sú cieľom centrálnych bánk.

S cieľom primerane zohľadniť možné výrazné odchýlky vo vývoji inflácie v jednotlivých krajinách sa v posledných piatich správach uplatňoval tzv. koncept mimoriadnosti. Vývoj v členskom štáte sa považuje za mimoriadny, ak sú splnené dve podmienky: po prvé, jeho 12-mesačná priemerná miera inflácie je podstatne nižšia ako porovnateľné miery inflácie v ostatných členských štátoch a po druhé, jeho cenový vývoj výrazne ovplyvňujú výnimočné faktory. V tejto správe sa vývoj v žiadnom z členských štátov s najnižšími mierami inflácie nepovažuje za mimoriadny.

Inflácia sa meria na základe indexu HICP, ktorý bol vytvorený na účely hodnotenia konvergencie v oblasti cenovej stability na porovnateľnom základe (viac v časti 2 kapitoly 6).

Priemerná miera inflácie HICP počas referenčného 12-mesačného obdobia od apríla 2019 do marca 2020 sa posudzuje na základe hospodárskych výsledkov krajiny za posledných desať rokov z hľadiska cenovej stability. To umožňuje podrobnejšie hodnotenie udržateľnosti cenového vývoja v sledovanej krajine. V tejto súvislosti sa pozornosť sústreďuje na orientáciu menovej politiky, najmä na to, či hlavným zámerom menových orgánov je dosahovanie a udržiavanie cenovej stability a ako k dosiahnutiu tohto cieľa prispievajú ostatné oblasti hospodárskej politiky. Okrem toho sa do úvahy berie aj vplyv, ktorý má na dosahovanie cenovej stability makroekonomické prostredie. Vývoj cien sa hodnotí na základe situácie v oblasti ponuky a dopytu, pričom sa okrem iného kladie dôraz na rôzne faktory, ako sú napríklad jednotkové náklady práce a dovozné ceny. Napokon sa posudzuje aj vývojový trend ostatných relevantných cenových indexov. Pokiaľ ide o perspektívu budúceho vývoja, správa obsahuje aj predpokladaný vývoj inflácie v nadchádzajúcich rokoch vrátane prognóz významných medzinárodných organizácií a účastníkov trhu. Správa sa venuje aj inštitucionálnym a štrukturálnym otázkam, ktoré sú dôležité z hľadiska udržania prostredia podporujúceho cenovú stabilitu po prijatí eura.

Právne ustanovenia týkajúce sa rozpočtového vývoja a ich uplatňovanie zo strany ECB spolu s procedurálnymi otázkami sú opísané v boxe 2.

Box 2
Fiškálny vývoj

1. Ustanovenia zmluvy a iné právne ustanovenia

V článku 140 ods. 1 druhej zarážke zmluvy sa požaduje, aby konvergenčná správa zhodnotila, či sa dosiahol vysoký stupeň udržateľnej konvergencie, a to posúdením nasledujúcich kritérií plnenia záväzkov členských štátov:

„udržanie stability stavu štátnych finančných prostriedkov, ktorý vychádza zo stavu štátneho rozpočtu, ktorý nevykazuje nadmerný deficit v zmysle článku 126 ods. 6“.

V článku 2 protokolu č. 13 o kritériách konvergencie sa ustanovuje:

„Kritérium stavu štátneho rozpočtu uvedené v článku 140 ods. 1 druhej zarážke zmluvy znamená, že v čase vykazovania sa na členský štát nevzťahuje rozhodnutie Rady podľa článku 126 ods. 6 tejto zmluvy o existencii nadmerného deficitu.“

Postup pri nadmernom deficite (EDP) sa definuje v článku 126. V zmysle článku 126 ods. 2 a ods. 3 Európska komisia vypracuje správu, ak členský štát nespĺňa požiadavky rozpočtovej disciplíny a najmä:

  • ak pomer plánovaného alebo skutočného deficitu verejnej správy k hrubému domácemu produktu prekračuje referenčnú hodnotu (stanovenú v protokole o postupe pri nadmernom deficite ako 3 % HDP), okrem prípadov:
    • ak tento pomer podstatne klesol a neustále sa znižuje, pričom dosahuje úroveň, ktorá sa približuje k referenčnej hodnote, alebo
    • ak prekročenie referenčnej hodnoty je len výnimočné a dočasné, pričom tento pomer zostáva v blízkosti referenčnej hodnoty;
  • ak pomer dlhu verejnej správy k hrubému domácemu produktu prekračuje referenčnú hodnotu (stanovenú v protokole o postupe pri nadmernom deficite ako 60 % HDP), okrem prípadov, keď sa tento pomer dostatočne znižuje a uspokojujúcim tempom sa približuje k referenčnej hodnote.

Správa Komisie musí prihliadať aj na to, či deficit verejnej správy prekračuje investičné výdavky vlády, ako aj na všetky ostatné súvisiace faktory vrátane strednodobého výhľadu vývoja ekonomiky a rozpočtového hospodárenia členského štátu. Komisia môže vypracovať správu aj vtedy, ak sa napriek plneniu kritérií nazdáva, že v členskom štáte existuje riziko nadmerného deficitu. K správe Komisie sa vyjadruje Hospodársky a finančný výbor. V súlade s článkom 126 ods. 6 napokon Rada EÚ na základe odporúčania Komisie a po posúdení prípadných pripomienok členského štátu a celkovom zhodnotení rozhodne kvalifikovanou väčšinou a bez účasti príslušného členského štátu, či v členskom štáte existuje nadmerný deficit.

Ustanovenia článku 126 zmluvy sa podrobnejšie vysvetľujú v nariadení (ES) č. 1467/97[6] v znení nariadenia (EÚ) č. 1177/2011,[7] v ktorom sa okrem iného:

  • potvrdzuje rovnocenné postavenie kritéria dlhu a kritéria deficitu, pričom kritérium dlhu je operatívne, a členským štátom, ktoré ukončili postup pri nadmernom deficite otvorený pred rokom 2011, sa umožňuje trojročné prechodné obdobie. V článku 2 ods. 1a nariadenia sa ustanovuje, že ak dôjde k prekročeniu referenčnej hodnoty, pomer verejného dlhu k HDP sa považuje za uspokojivo klesajúci a približujúci sa k referenčnej hodnote vyhovujúcim tempom, ak sa rozdiel vzhľadom na referenčnú hodnotu znižoval za predchádzajúce tri roky pravidelným tempom o jednu dvadsatinu ročne, a to na základe zmien za uplynulé tri roky, za ktoré sú údaje dostupné. Kritérium dlhu sa za splnené považuje tiež vtedy, keď sa na základe prognózy dlhu podľa Európskej komisie zdá pravdepodobné, že sa rozdiel zníži v stanovenom trojročnom období. Pri implementovaní referenčnej hodnoty pre zníženie dlhu sa zohľadňuje aj vplyv hospodárskeho cyklu na tempo znižovania dlhu;
  • podrobne uvádzajú významné faktory, ktoré Komisia zohľadní pri vypracovávaní správy podľa článku 126 ods. 3 zmluvy. Ide najmä o rad faktorov významných pri hodnotení vývoja strednodobej hospodárskej situácie, stavu rozpočtu a štátneho dlhu (článok 2 ods. 3 nariadenia a podrobnosti o následnej analýze ECB uvedené ďalej v texte).

Dňa 1. januára 2013 okrem toho nadobudla účinnosť Zmluva o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii (Treaty on Stability, Coordination and Governance in the Economic and Monetary Union – TSCG), ktorá vychádza z ustanovení posilneného Paktu stability a rastu.[8] V tretej hlave tejto zmluvy (Fiškálna dohoda) sa okrem iného ustanovuje záväzné fiškálne pravidlo, podľa ktorého musia byť rozpočty verejnej správy vyrovnané alebo prebytkové. Pravidlo sa považuje za dodržané, ak je ročné štrukturálne saldo verejnej správy v medziach strednodobého cieľa danej krajiny a nepresahuje hranicu štrukturálneho deficitu na úrovni 0,5 % HDP. Ak je pomer dlhu verejnej správy výrazne nižší ako 60 % HDP a riziká ohrozujúce dlhodobú udržateľnosť verejných financií sú nízke, môže sa stanoviť strednodobý cieľ na úrovni štrukturálneho deficitu najviac vo výške 1,0 % HDP. Zmluva TSCG zahŕňa tiež referenčnú hodnotu zníženia dlhu uvedenú v nariadení (EÚ) č. 1177/2011, ktorým sa zmenilo nariadenie (ES) č. 1467/97. Od signatárskych členských štátov sa vyžaduje, aby do svojej ústavy, resp. ekvivalentného zákona s vyššou právnou silou ako každoročný zákon o rozpočte, zaviedli stanovené fiškálne pravidlá spolu s automatickým korekčným mechanizmom v prípade odchýlky od fiškálneho cieľa.

2. Uplatňovanie ustanovení zmluvy

Na účely hodnotenia konvergencie ECB vyjadruje svoj názor na vývoj v rozpočtovej oblasti. Z hľadiska udržateľnosti ECB hodnotí kľúčové ukazovatele vývoja rozpočtového hospodárenia v období rokov 2010 až 2019, posudzuje perspektívu ďalšieho vývoja a možné problémy v oblasti verejných financií, pričom sa zameriava na súvislosti medzi vývojom deficitu a vývojom dlhu. Pokiaľ ide o vplyv pandémie COVID-19 na verejné financie, ECB uplatňuje všeobecnú únikovú doložku Paktu stability a rastu, ktorá bola aktivovaná 20. marca 2020. Konkrétne, v prípade preventívnej časti paktu, sa v článku 5 ods. 1 a článku 9 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1466/97[9] uvádza, že „v obdobiach prudkého hospodárskeho poklesu v eurozóne alebo v Únii ako celku sa môže členským štátom dočasne povoliť odklon od postupu prispôsobovania sa strednodobému rozpočtovému cieľu..., ak to neohrozí udržateľnosť financií zo strednodobého hľadiska“. V prípade nápravnej časti paktu sa v článku 3 ods. 5 a článku 5 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1467/97 uvádza, že „v prípade prudkého hospodárskeho poklesu v eurozóne alebo v Únii ako celku môže Rada na základe odporúčania Komisie tiež rozhodnúť, že prijme revidované odporúčanie podľa článku 126 ods. 7 ZFEÚ za podmienky, že to zo strednodobého hľadiska neohrozí fiškálnu udržateľnosť“. ECB zabezpečuje tiež analýzu účinnosti vnútroštátnych rozpočtových rámcov, ako sa uvádza v článku 2 ods. 3 písm. b) nariadenia (ES) č. 1467/97 a v smernici 2011/85/EÚ.[10] Podľa článku 126 zmluvy nemá ECB, na rozdiel od Komisie, v prípade postupu pri nadmernom deficite žiadnu formálnu úlohu. Správa ECB preto len konštatuje, či sa v prípade daného štátu uplatňuje postup pri nadmernom deficite.

Čo sa týka ustanovenia zmluvy, podľa ktorého sa pomer dlhu prevyšujúci 60 % HDP má „dostatočne znižovať a uspokojujúcim tempom približovať k referenčnej hodnote“, ECB hodnotí predchádzajúci a budúci trend tohto pomeru. V prípade členských štátov, ktorých pomer dlhu prekračuje túto referenčnú hodnotu, ECB použije posledné hodnotenie Európskej komisie o dodržiavaní referenčnej hodnoty pre zníženie dlhu stanovenej v článku 2 ods. 1a nariadenia (ES) č. 1467/97.

Hodnotenie vývoja v rozpočtovej oblasti vychádza z údajov zostavených na základe národných účtov v súlade s požiadavkami Európskeho systému účtov 2010 (ESA 2010) (viac v kapitole 6). Väčšinu údajov predložených v tejto správe poskytla Komisia v apríli 2020. Údaje zahŕňajú výsledky rozpočtového hospodárenia za roky 2010 až 2019, ako aj prognózy Komisie na roky 2020 a 2021.

Z hľadiska udržateľnosti verejných financií sa výsledok v hodnotenom roku 2019 porovnáva s výsledkami hodnotenej krajiny za uplynulých desať rokov. Najprv sa hodnotí vývoj pomeru deficitu. Treba pamätať aj na to, že zmena ročného pomeru deficitu krajiny je obyčajne ovplyvňovaná rôznymi faktormi. Tieto vplyvy sa dajú rozdeliť na cyklické, ktoré odzrkadľujú reakciu deficitov na zmeny v hospodárskom cykle, a necyklické, ktoré sa často považujú za výsledok štrukturálnych alebo trvalých zmien rozpočtovej politiky. Tieto necyklické vplyvy, ktoré sú kvantifikované v tejto správe, však nemožno vždy v plnej miere považovať za výraz štrukturálnych zmien fiškálnych pozícií, pretože zahŕňajú aj účinok opatrení a osobitných faktorov, ktoré majú na rozpočtové saldo iba dočasný vplyv. Zistiť rozsah zmien štrukturálnych rozpočtových pozícií počas pandémie COVID-19 je obzvlášť náročné vzhľadom na neistotu v otázke úrovne a tempa rastu potenciálnej hospodárskej produkcie.

Ďalším krokom je hodnotenie vývoja pomeru dlhu sektora verejnej správy v tomto období, ako aj faktorov ovplyvňujúcich tento pomer. Týmito faktormi sú rozdiel medzi nominálnym rastom HDP a úrokovými mierami, primárne saldo a úpravy vzťahu deficitu a dlhu. Takýto postup môže priniesť ďalšie poznatky o tom, v akej miere dynamiku dlhu ovplyvňuje makroekonomické prostredie, a najmä kombinácia hospodárskeho rastu a úrokových mier. Môže tiež poskytnúť bližší pohľad na príspevok štrukturálneho salda a cyklického vývoja odrážajúci sa v primárnom salde a na úlohu špecifických faktorov zohľadnených v úprave vzťahu deficitu a dlhu. Správa sleduje aj štruktúru dlhu verejnej správy, pričom sa zameriava najmä na podiel krátkodobého dlhu a podiel dlhu v cudzích menách, ako aj na ich vývoj. Porovnaním týchto dvoch ukazovateľov s aktuálnou hodnotou pomeru dlhu sa ukáže citlivosť rozpočtového salda na zmeny výmenných kurzov a úrokových mier.

V otázke budúceho vývoja sa správa zaoberá rozpočtovými plánmi jednotlivých krajín a najnovšími prognózami Európskej komisie na roky 2020 a 2021 a prihliada na strednodobú rozpočtovú stratégiu vyjadrenú v konvergenčnom programe. Súčasťou je posúdenie plánu na dosiahnutie strednodobého rozpočtového cieľa krajiny v súlade s Paktom stability a rastu, ako aj perspektívy vývoja pomeru dlhu v závislosti od súčasnej rozpočtovej politiky. V súvislosti s pandémiou COVID-19 bola aktivovaná všeobecná úniková doložka, ktorá umožňuje odklon od strednodobého rozpočtového cieľa, ako sa uvádza v boxe 2. Okrem toho sa v správe zdôrazňujú dlhodobé úlohy spojené s udržateľnosťou rozpočtových pozícií a všeobecné oblasti konsolidácie, najmä pokiaľ ide o nefinancované štátne systémy dôchodkového zabezpečenia v súvislosti s demografickými zmenami a podmienené záväzky vlády. Vzhľadom na vysokú mieru neistoty sa nezohľadňuje potenciálny vplyv pandémie na strednodobú až dlhodobú udržateľnosť rozpočtových pozícií nad rámec dosahu zachyteného v posledných prognózach. Navyše, podobne ako v minulosti, je v tejto analýze zahrnutá aj väčšina faktorov uvedených v článku 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 1467/97, ktoré sa spomínajú v boxe 2.

Právne ustanovenia týkajúce sa vývoja výmenných kurzov a ich uplatňovanie zo strany ECB sú opísané v boxe 3.

Box 3
Vývoj výmenných kurzov

1. Ustanovenia zmluvy

V článku 140 ods. 1 tretej zarážke zmluvy sa požaduje, aby konvergenčná správa zhodnotila, či sa dosiahol vysoký stupeň konvergencie, a to posúdením nasledujúcich kritérií plnenia záväzkov členských štátov:

„sledovanie normálneho fluktuačného rozpätia stanoveného mechanizmom výmenných kurzov Európskeho menového systému, minimálne počas dvoch rokov bez devalvácie voči euru“.

V článku 3 protokolu č. 13 o kritériách konvergencie sa ustanovuje:

„Kritérium účasti v mechanizme výmenných kurzov Európskeho menového systému, uvedené v článku 140 ods. 1 tretej zarážke zmluvy, znamená, že členský štát dodržiaval normálne rozpätie, ako je stanovené mechanizmom výmenných kurzov Európskeho menového systému, bez výrazného napätia minimálne dva predchádzajúce roky pred preskúmaním. Osobitne v tomto období členský štát z vlastného podnetu nedevalvoval bilaterálny výmenný kurz svojej meny voči euru.“

2. Uplatňovanie ustanovení zmluvy

Čo sa týka stability výmenného kurzu, ECB zisťuje, či bola krajina účastníkom mechanizmu ERM II (ktorý v januári 1999 nahradil mechanizmus ERM) aspoň dva roky pred hodnotením bez toho, aby to vyvolalo výrazné tlaky na jej menu, a najmä, či nedošlo k devalvácii meny voči euru. V prípade kratšej účasti v ERM II sa v správe opisuje kurzový vývoj v dvojročnom referenčnom období.

Hodnotenie stability výmenného kurzu voči euru sa zameriava na to, či sa výmenný kurz pohybuje v blízkosti centrálnej parity ERM II, pričom rovnako ako v minulosti sa súčasne zohľadňujú faktory, ktoré mohli viesť k zhodnoteniu meny. Z tohto hľadiska šírka fluktuačného pásma v ERM II nemá vplyv na hodnotenie plnenia kritéria stability výmenného kurzu.

Otázka absencie „výrazných tlakov“ sa spravidla posudzuje na základe: i) hodnotenia veľkosti odchýlok výmenného kurzu od centrálnej parity voči euru v ERM II; ii) ukazovateľov, akými sú volatilita výmenného kurzu voči euru a jej vývojový trend a diferenciály krátkodobej úrokovej miery voči eurozóne a ich vývoj; iii) úlohy, ktorú zohrávajú devízové intervencie, a iv) úlohy medzinárodných programov finančnej podpory pri stabilizovaní meny.

Táto správa sa vzťahuje na referenčné obdobie od 1. apríla 2018 do 31. marca 2020. Všetky bilaterálne výmenné kurzy sú oficiálnymi referenčnými kurzmi ECB (viac v kapitole 6).

Okrem účasti v ERM II a vývoja nominálneho výmenného kurzu voči euru v sledovanom období sa stručne hodnotí aj udržateľnosť aktuálneho výmenného kurzu. Vychádza sa pritom z vývoja reálneho efektívneho výmenného kurzu a zo stavu bežného, kapitálového a finančného účtu platobnej bilancie. Posudzuje sa aj dlhodobejší vývoj hrubého zahraničného dlhu a čistej medzinárodnej investičnej pozície. V časti o vývoji výmenného kurzu sa ďalej posudzuje miera integrácie krajiny do eurozóny. Hodnotí sa integrácia zahraničného obchodu (vývozu a dovozu) a finančná integrácia. Časť o vývoji výmenného kurzu obsahuje prípadne aj informácie o tom, či hodnotená krajina získala počas dvojročného referenčného obdobia pomoc v oblasti likvidity od centrálnej banky alebo podporu v rámci platobnej bilancie, a to dvojstrannú alebo viacstrannú s účasťou MMF a/alebo EÚ. Do úvahy sa pritom berie skutočná i preventívna pomoc vrátane dostupnosti preventívneho financovania, napríklad v podobe pružnej úverovej linky (Flexible Credit Line) MMF.

Právne ustanovenia v oblasti vývoja dlhodobých úrokových mier a ich uplatňovanie zo strany ECB sú opísané v boxe 4.

Box 4
Vývoj dlhodobých úrokových mier

1. Ustanovenia zmluvy

V článku 140 ods. 1 štvrtej zarážke zmluvy sa požaduje, aby konvergenčná správa zhodnotila, či sa dosiahol vysoký stupeň konvergencie, a to posúdením nasledujúcich kritérií plnenia záväzkov členských štátov:

„stálosť konvergencie dosiahnutej členským štátom, pre ktorý platí výnimka, a jeho účasti v mechanizme výmenných kurzov, ktorá sa odráža v dlhodobých úrovniach úrokovej miery“.

V článku 4 protokolu č. 13 o kritériách konvergencie sa ustanovuje:

„Kritérium konvergencie úrokových sadzieb, ako je uvedené v článku 140 ods. 1 štvrtej zarážke zmluvy, znamená, že v priebehu jedného roka pred preskúmaním neprekročila priemerná dlhodobá nominálna úroková sadzba členského štátu viac ako o dva percentuálne body úrokovú sadzbu najviac tých troch štátov, ktoré v oblasti cenovej stability dosiahli najlepšie výsledky. Úrokové sadzby sa hodnotia na základe dlhodobých štátnych dlhopisov alebo porovnateľných cenných papierov, pričom sa prihliada na rozdielne definície v jednotlivých členských štátoch.“

2. Uplatňovanie ustanovení zmluvy

Na účely tejto správy ECB uplatňuje ustanovenia zmluvy nasledujúcim spôsobom:

Po prvé, „priemerná dlhodobá nominálna úroková sadzba“ zaznamenaná „v priebehu jedného roka pred preskúmaním“ znamená dlhodobú úrokovú mieru, ktorá bola vypočítaná ako aritmetický priemer za posledných 12 mesiacov, za ktoré sú dostupné údaje o HICP. Táto správa sa vzťahuje na referenčné obdobie od apríla 2019 do marca 2020, ktoré je rovnaké ako referenčné obdobie pre kritérium cenovej stability.

Po druhé, pojem „najviac troch členských štátov, ktoré v oblasti cenovej stability dosiahli najlepšie výsledky“, použitý v definícii referenčnej hodnoty sa uplatňuje tak, že sa použije nevážený aritmetický priemer dlhodobých úrokových mier tých istých troch členských štátov, ktoré boli použité na výpočet referenčnej hodnoty kritéria cenovej stability (box 1). V referenčnom období hodnotenom v tejto správe boli dlhodobé úrokové miery v troch krajinách s najnižšou mierou inflácie, ktoré boli zohľadnené pri určovaní referenčnej hodnoty pre kritérium cenovej stability, na úrovni 0,5 % (Portugalsko), 0,8 % (Cyprus) a 1.6 % (Taliansko). Výsledná priemerná úroková miera je teda 0,9 %, pričom jej referenčná hodnota sa po pripočítaní 2 percentuálnych bodov rovná 2,9 %. Úrokové miery sa hodnotia na základe dostupných harmonizovaných dlhodobých úrokových mier, ktoré boli vytvorené na účely hodnotenia konvergencie (viac v kapitole 6).

Ako už bolo uvedené, v zmluve sa výslovne požaduje, aby sa v úrovni dlhodobej úrokovej miery odzrkadľovala tzv. stálosť konvergencie. Z tohto dôvodu sa vývoj v referenčnom období od apríla 2019 do marca 2020 posudzuje v kontexte vývoja dlhodobých úrokových mier za predchádzajúcich desať rokov (resp. v období, za ktoré sú takéto údaje dostupné) a hlavných faktorov, ktoré boli príčinou rozdielov voči priemerným dlhodobým úrokovým mieram v eurozóne. Priemerná dlhodobá úroková miera eurozóny v hodnotenom období mohla čiastočne odrážať vysoké rizikové prémie niektorých jej krajín. Preto sa na účely porovnania využíva tiež dlhodobý výnos štátnych dlhopisov eurozóny s ratingom AAA (teda dlhodobý výnos podľa výnosovej krivky štátnych dlhopisov eurozóny s ratingom AAA, ktorá zahŕňa krajiny eurozóny s rovnakým ratingom). Súčasťou tejto analýzy sú aj informácie o veľkosti a vývoji finančného trhu. Vychádzajú z troch rôznych ukazovateľov (hodnota nesplatených dlhových cenných papierov vydaných nefinančnými korporáciami, kapitalizácia akciového trhu a objem bankových úverov PFI domácemu súkromnému nefinančnému sektoru), ktoré spolu predstavujú meradlo veľkosti finančného trhu.

V článku 140 ods. 1 zmluvy sa tiež vyžaduje, aby správa zohľadnila aj niekoľko ďalších relevantných faktorov (box 5). V tejto súvislosti 13. decembra 2011 nadobudol účinnosť rozšírený rámec správy ekonomických záležitostí v súlade s článkom 121 ods. 6 zmluvy. Jeho cieľom je zabezpečiť užšiu koordináciu hospodárskych politík a nepretržitú konvergenciu hospodárskej výkonnosti členských štátov EÚ. Stručné zhrnutie týchto právnych ustanovení, ako aj spôsob, akým ECB zohľadňuje uvedené doplňujúce faktory v hodnotení stavu konvergencie, sa uvádza v boxe 5.

Box 5
Ďalšie relevantné faktory

1. Ustanovenia zmluvy a iné právne ustanovenia

V článku 140 ods. 1 zmluvy sa ustanovuje nasledujúca požiadavka: „Správy Komisie a Európskej centrálnej banky zohľadnia aj výsledky integrácie trhov, situáciu a vývoj platobných bilancií na bežných účtoch a zvážia vývoj nákladov na jednotku pracovnej sily a iných cenových indexov.“

ECB v tejto súvislosti zohľadňuje súbor legislatívnych predpisov na posilnenie správy ekonomických záležitostí EÚ, ktoré nadobudli účinnosť 13. decembra 2011. Európsky parlament a Rada EÚ na základe ustanovení článku 121 ods. 6 zmluvy prijali podrobné pravidlá mnohostranného dohľadu, ktoré sú upravené v odsekoch 3 a 4 uvedeného článku zmluvy. Tieto pravidlá sa prijali „na zabezpečenie užšej spolupráce v hospodárskych politikách a nepretržitej konvergencie hospodárskej výkonnosti štátov“ (článok 121 ods. 3), keďže „je potrebné poučiť sa zo skúseností získaných počas prvého desaťročia fungovania hospodárskej a menovej únie a najmä zlepšiť správu ekonomických záležitostí v Únii, ktorá by mala vychádzať z posilnenej zodpovednosti jednotlivých členských štátov“.[11] Legislatíva zahŕňa rozšírený rámec dohľadu (postup pri makroekonomickej nerovnováhe: macroeconomic imbalance procedure – MIP), ktorý je zameraný na predchádzanie vzniku nadmerných makroekonomických a makrofinančných nerovnováh vďaka pomoci postihnutým členským štátom EÚ pri vypracúvaní nápravných plánov, skôr než sa odchýlky stanú trvalými. Obe časti MIP – preventívna aj nápravná – sa vzťahujú na všetky členské štáty EÚ okrem tých, ktoré v rámci medzinárodného programu finančnej pomoci už podliehajú prísnejšej kontrole a prísnejším podmienkam. Súčasťou MIP je mechanizmus varovania na včasné odhaľovanie nerovnováh, ktorý vychádza z hodnotiacej tabuľky transparentných ukazovateľov s hraničnými hodnotami pre všetky členské štáty EÚ a kombinuje sa s posúdením hospodárskej situácie. V tomto posúdení by sa mal brať zreteľ taktiež na nominálnu a reálnu konvergenciu v eurozóne aj mimo nej.[12] Pri posudzovaní makroekonomických nerovnováh by sa mala zohľadniť ich závažnosť a možné šírenie negatívnych hospodárskych a finančných účinkov, ktoré zvyšujú zraniteľnosť ekonomiky EÚ a predstavujú hrozbu pre bezproblémové fungovanie hospodárskej a menovej únie.[13]

2. Uplatňovanie ustanovení zmluvy

Ďalšie faktory, ktoré sa uvádzajú v článku 140 ods. 1 zmluvy, sa podobne ako v minulosti podrobne skúmajú v kapitole 5 v rámci hodnotenia jednotlivých kritérií opísaných v boxoch 1 až 4. Pre úplnosť sa v tretej kapitole uvádzajú ukazovatele hodnotiacej tabuľky (aj vo vzťahu k hraničným hodnotám pre včasné varovanie) za krajiny, ktorých sa táto správa týka. Zabezpečia sa tak všetky dostupné informácie potrebné na odhalenie makroekonomických a makrofinančných nerovnováh, ktoré môžu brániť dosiahnutiu vysokého stupňa udržateľnej konvergencie, ako sa uvádza v článku 140 ods. 1 zmluvy. Najmä členské štáty EÚ, pre ktoré platí výnimka a ktoré podliehajú postupu pri nadmernej nerovnováhe, možno len ťažko považovať za krajiny, ktoré dosiahli vysoký stupeň udržateľnej konvergencie v súlade s článkom 140 ods. 1 zmluvy.


2.2 Zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov so zmluvami

2.2.1 Úvod

Článok 140 ods. 1 zmluvy vyžaduje, aby ECB (a Európska komisia) podali Rade najmenej každé dva roky alebo na návrh členského štátu, pre ktorý platí výnimka, správy o pokroku, ktorý dosiahli členské štáty, pre ktoré platí výnimka, pri plnení záväzkov týkajúcich sa dosiahnutia hospodárskej a menovej únie. Tieto správy musia obsahovať hodnotenie zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov každého členského štátu, pre ktorý platí výnimka, vrátane štatútov jeho NCB, s článkami 130 a 131 zmluvy a s príslušnými článkami štatútu. Táto povinnosť, ktorá vyplýva zo zmluvy a ktorá sa vzťahuje na členské štáty, pre ktoré platí výnimka, sa nazýva aj „právna konvergencia“.

ECB sa pri hodnotení právnej konvergencie neobmedzuje len na formálne zhodnotenie textu vnútroštátnych právnych predpisov, ale môže posúdiť aj to, či je implementácia príslušných ustanovení v súlade s duchom zmlúv a štatútu. ECB je zvlášť znepokojená akýmikoľvek signálmi tlaku na orgány NCB s rozhodovacími právomocami ktoréhokoľvek členského štátu, čo by bolo, pokiaľ ide o nezávislosť centrálnych bánk, v rozpore s duchom zmluvy. Hladké a nepretržité fungovanie orgánov NCB s rozhodovacími právomocami je z pohľadu ECB tiež dôležité. V tejto súvislosti majú príslušné orgány členského štátu najmä povinnosť prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie včasného vymenovania nástupcu v prípade, že sa uvoľní miesto člena orgánu NCB s rozhodovacou právomocou[14]. Skôr, než ECB prijme pozitívne konečné hodnotenie so záverom, že vnútroštátne právne predpisy členského štátu sú v súlade so zmluvou a štatútom, bude pozorne sledovať celkový vývoj.

Členské štáty, pre ktoré platí výnimka, právna konvergencia

Bulharsko, Česká republika, Chorvátsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Švédsko, ktorých vnútroštátne právne predpisy sa hodnotia v tejto správe, majú postavenie členských štátov, pre ktoré platí výnimka, t. j. tieto členské štáty ešte neprijali euro. Švédsko získalo postavenie členského štátu, pre ktorý platí výnimka, rozhodnutím Rady EÚ z mája 1998[15]. Pokiaľ ide o ostatné členské štáty, články 4[16] a 5[17] aktov o podmienkach pristúpenia ustanovujú, že každý z týchto členských štátov sa odo dňa pristúpenia stane účastníkom hospodárskej a menovej únie ako členský štát, pre ktorý platí výnimka v zmysle článku 139 zmluvy.

Táto správa nehodnotí Dánsko, ktoré je členským štátom s osobitným postavením a ktoré zatiaľ euro neprijalo. Protokol (č. 16) o niektorých ustanoveniach týkajúcich sa Dánska, ktorý je pripojený k zmluvám, ustanovuje, že vzhľadom na oznámenie, ktoré dánska vláda predložila Rade 3. novembra 1993, sa na Dánsko vzťahuje výnimka a že postup na zrušenie výnimky sa začne len na žiadosť Dánska. Keďže sa článok 130 zmluvy vzťahuje na Dánsko, musí Danmarks Nationalbank spĺňať požiadavky na nezávislosť centrálnej banky. Konvergenčná správa EMI z roku 1998 v závere konštatuje, že táto požiadavka bola splnená. Vzhľadom na osobitné postavenie Dánska sa od roku 1998 konvergencia Dánska nehodnotí. Kým Dánsko neoznámi Rade, že zamýšľa prijať euro, nie je potrebná právna integrácia Danmarks Nationalbank do Eurosystému a rovnako nie je potrebné prispôsobovanie dánskych právnych predpisov.

Spojené kráľovstvo oznámilo 29. marca 2017 Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z EÚ v súlade s článkom 50 Zmluvy o Európskej únii. Spojené kráľovstvo vystúpilo z EÚ 31. januára 2020 za základe podmienok stanovených v Dohode o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a  z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ďalej len „dohoda o vystúpení“) V súlade s podmienkami dohody o vystúpení sa právo EÚ naďalej uplatňuje na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve počas prechodného obdobia, ktoré sa začalo v deň vystúpenia Spojeného kráľovstva z EÚ a skončí 31. decembra 2020[18]. Podľa Protokolu (č. 15) o niektorých ustanoveniach týkajúcich sa Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktorý je pripojený k zmluvám, Spojené kráľovstvo však nie je povinné prijať euro dovtedy, kým neoznámi Rade svoj úmysel tak urobiť. Spojené kráľovstvo oznámilo Rade 30. októbra 1997, že nezamýšľa prijať euro k 1. januáru 1999 a táto situácia sa nezmenila. Podľa tohto oznámenia sa určité ustanovenia zmluvy (vrátane článkov 130 a 131) a štatútu neuplatňujú na Spojené kráľovstvo. Vzhľadom na uvedené nie je v súčasnosti žiadna právna požiadavka na zabezpečenie zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov (vrátane Štatútu Bank of England) so zmluvou a štatútom.

Cieľom hodnotenia právnej konvergencie je uľahčiť Rade rozhodovanie o tom, ktoré členské štáty spĺňajú svoje „záväzky týkajúce sa dosiahnutia hospodárskej a menovej únie“ (článok 140 ods. 1 zmluvy). V právnej oblasti sa tieto podmienky týkajú najmä nezávislosti centrálnej banky a právnej integrácie NCB do Eurosystému.

Štruktúra právneho hodnotenia

Právne hodnotenie sa vo všeobecnosti riadi rámcom predchádzajúcich správ ECB a EMI týkajúcich sa právnej konvergencie[19].

Zlučiteľnosť právnych predpisov sa hodnotí vo svetle právnych predpisov, ktoré boli prijaté pred 24. marcom 2020

2.2.2 Rozsah prispôsobenia

Oblasti prispôsobenia

Na identifikovanie oblastí, v ktorých sa vnútroštátne právne predpisy musia prispôsobiť, sa hodnotia tieto otázky:

  • zlučiteľnosť s ustanoveniami o nezávislosti národných centrálnych bánk v zmluve (článok 130) a štatúte (články 7 a 14.2),
  • zlučiteľnosť s ustanoveniami o služobnom tajomstve (článok 37 štatútu),
  • zlučiteľnosť so zákazom menového financovania (článok 123 zmluvy) a zákazom zvýhodneného prístupu (článok 124 zmluvy),
  • zlučiteľnosť s požiadavkou na jednotnú písomnú podobu názvu euro, ktorá vyplýva z práva EÚ a
  • právna integrácia NCB do Eurosystému (najmä pokiaľ ide o články 12.1 a 14.3 štatútu).

„Zlučiteľnosť" verzus „zosúladenie"

Článok 131 zmluvy vyžaduje, aby vnútroštátne právne predpisy boli „zlučiteľné" so zmluvami a štatútom; prípadná nezlučiteľnosť sa preto musí odstrániť. Ani prednosť zmlúv a štatútu pred vnútroštátnymi právnymi predpismi, ani charakter nezlučiteľnosti nemajú vplyv na požiadavku plniť túto povinnosť.

Požiadavka, aby vnútroštátne právne predpisy boli „zlučiteľné“ neznamená, že zmluva vyžaduje „zosúladenie“ štatútov NCB, a to ani medzi sebou, ani so štatútom. Odlišnosti na vnútroštátnej úrovni môžu naďalej pretrvávať, pokiaľ nezasahujú do právomoci v menových záležitostiach, ktorá je záväzne zverená EÚ. Článok 14.4 štatútu umožňuje, aby NCB vykonávali aj iné funkcie, ako sú uvedené v štatúte, pokiaľ nezasahujú do cieľov a úloh ESCB. Ustanovenia, ktoré v štatútoch NCB umožňujú takéto ďalšie funkcie, sú jasným príkladom okolností, za ktorých môžu rozdiely zostať zachované. Z pojmu „zlučiteľnosť“ skôr vyplýva, že vnútroštátne právne predpisy a štatúty NCB je potrebné upraviť tak, aby sa odstránila nezlučiteľnosť so zmluvami a štatútom a aby sa zabezpečil potrebný stupeň integrácie NCB do ESCB. Predovšetkým by sa mali upraviť všetky ustanovenia, ktoré sú v rozpore s požiadavkou na nezávislosť NCB vymedzenou v zmluve a s úlohou NCB ako neoddeliteľnej súčasti ESCB. Na dosiahnutie tohto cieľa preto nepostačuje spoliehať sa iba na prednosť práva EÚ pred vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Povinnosť podľa článku 131 zmluvy sa týka iba nezlučiteľnosti s ustanoveniami zmlúv a štatútu. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré sú nezlučiteľné so sekundárnymi právnymi predpismi EÚ, ktoré sú relevantné pre oblasti prispôsobenia hodnotené v tejto Konvergenčnej správe, by sa však s týmto sekundárnym právom mali zosúladiť. Prednosť práva EÚ nemá vplyv na povinnosť prispôsobiť vnútroštátne právne predpisy. Táto všeobecná požiadavka vyplýva nielen z článku 131 zmluvy, ale aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie[20].

Spôsob, akým sa majú vnútroštátne právne predpisy upraviť, sa v zmluvách ani v štatúte nepredpisuje. Možno to dosiahnuť odkazmi na zmluvy alebo štatút, zapracovaním ich ustanovení s príslušným odkazom, vypustením nezlučiteľných častí alebo kombináciou týchto metód.

Nástrojom na dosiahnutie a udržanie zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov so zmluvami a štatútom je okrem iného povinnosť inštitúcií EÚ a členských štátov podľa článkov 127 ods. 4 a 282 ods. 5 zmluvy a článku 4 štatútu uskutočniť s ECB konzultácie o návrhoch právnych predpisov v oblastiach jej pôsobnosti. Rozhodnutie Rady 98/415/ES z 29. júna 1998 o poradení sa s Európskou centrálnou bankou vnútroštátnymi orgánmi ohľadom návrhu právnych predpisov[21] výslovne vyžaduje, aby členské štáty prijali opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie súladu s touto povinnosťou.

2.2.3 Nezávislosť národných centrálnych bánk

Z hľadiska nezávislosti centrálnych bánk bolo potrebné upraviť vnútroštátne právne predpisy v členských štátoch, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2004 tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu a nadobudli účinnosť k 1. máju 2004, upraviť vnútroštátne právne predpisy v členských štátoch, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2007 tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu a nadobudli účinnosť k 1. januáru 2007 a upraviť vnútroštátne právne predpisy v členských štátoch, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2013 tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu a nadobudli účinnosť k 1. júlu 2013. [22] Švédsko malo vykonať potrebné úpravy tak, aby nadobudli účinnosť ku dňu zriadenia ESCB 1. júna 1998.

Nezávislosť centrálnej banky

V novembri 1995 vypracoval EMI zoznam charakteristických znakov nezávislosti centrálnej banky (neskôr podrobne opísaných v Konvergenčnej správe z roku 1998), na základe ktorých sa v tom čase hodnotili vnútroštátne právne predpisy členských štátov, najmä štatúty NCB. Koncepcia nezávislosti centrálnych bánk zahŕňa viacero druhov nezávislosti, ktoré sa musia hodnotiť osobitne, a to: funkčnú, inštitucionálnu, personálnu a finančnú nezávislosť. V uplynulých rokoch ECB vo svojich stanoviskách tieto aspekty nezávislosti centrálnych bánk ďalej rozpracovala. Tieto aspekty sú základom na hodnotenie úrovne konvergencie vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov, pre ktoré platí výnimka, so zmluvami a štatútom.

Funkčná nezávislosť

Nezávislosť centrálnych bánk nie je samoúčelná, ale je nástrojom na dosiahnutie cieľa, ktorý by mal byť jasne vymedzený a nadradený akýmkoľvek iným cieľom. Funkčná nezávislosť si vyžaduje, aby hlavný cieľ každej NCB bol stanovený jasným a právne určitým spôsobom a aby bol plne v súlade s hlavným cieľom ustanoveným v zmluve, ktorým je cenová stabilita. Takisto si vyžaduje, aby sa NCB poskytli potrebné prostriedky a nástroje na dosiahnutie tohto cieľa, a to nezávisle od akéhokoľvek iného orgánu. Požiadavka zmluvy na nezávislosť centrálnych bánk vyjadruje všeobecne uznávaný názor, že hlavný cieľ cenovej stability dokáže najlepšie zabezpečiť úplne nezávislá inštitúcia s presne vymedzeným mandátom. Nezávislosť centrálnych bánk je úplne zlučiteľná s požiadavkou na zodpovednosť NCB za ich rozhodnutia, čo je významným aspektom zvyšovania dôvery v ich nezávislé postavenie. To zahŕňa aj transparentnosť a dialóg s tretími osobami.

Pokiaľ ide o časový horizont, zo zmluvy jasne nevyplýva, odkedy musia NCB členských štátov, pre ktoré platí výnimka, plniť hlavný cieľ cenovej stability stanovený v článkoch 127 ods. 1 a 282 ods. 2 zmluvy a článku 2 štatútu. V prípade tých členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ po dni zavedenia eura v EÚ, nie je jasné, či má táto požiadavka platiť odo dňa pristúpenia alebo odo dňa, keď prijali euro. Hoci sa článok 127 ods. 1 zmluvy nevzťahuje na členské štáty, pre ktoré platí výnimka (pozri článok 139 ods. 2 písm. c) zmluvy), článok 2 štatútu sa na tieto členské štáty vzťahuje (pozri článok 42.1 štatútu). ECB zastáva názor, že povinnosť NCB mať za svoj hlavný cieľ cenovú stabilitu existuje od 1. júna 1998 v prípade Švédska a od 1. mája 2004, 1. januára 2007 a 1. júla 2013 v prípade členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ k týmto dátumom. Vychádza sa pri tom zo skutočnosti, že jedna z hlavných zásad EÚ, a to cenová stabilita (článok 119 zmluvy), sa vzťahuje aj na členské štáty, pre ktoré platí výnimka. Vyplýva to aj z cieľa zmluvy, že všetky členské štáty sa majú snažiť o makroekonomickú konvergenciu vrátane cenovej stability, na čo majú slúžiť aj pravidelné správy ECB a Európskej komisie. Tento záver je založený aj na základnom princípe nezávislosti centrálnych bánk, ktorý je opodstatnený iba v prípade, ak má celkový cieľ udržiavať cenovú stabilitu prednosť.

Hodnotenia krajín v tejto správe sú založené na týchto záveroch, pokiaľ ide o okamih vzniku povinnosti NCB členských štátov, pre ktoré platí výnimka, mať za svoj hlavný cieľ cenovú stabilitu.

Inštitucionálna nezávislosť

Zásada inštitucionálnej nezávislosti je výslovne vyjadrená v článku 130 zmluvy a článku 7 štatútu. Tieto dva články zakazujú NCB a členom ich orgánov s rozhodovacími právomocami, aby žiadali alebo prijímali pokyny od inštitúcií alebo orgánov EÚ, ktorejkoľvek vlády členského štátu alebo akéhokoľvek iného subjektu. Okrem toho zakazujú inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram EÚ a vládam členských štátov, aby sa snažili ovplyvňovať tých členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, ktorých rozhodnutia môžu ovplyvniť plnenie úloh NCB súvisiacich s ESCB. Ak sú vnútroštátne právne predpisy odrazom článku 130 zmluvy a článku 7 štatútu, mali by zohľadňovať oba zákazy a nezužovať rozsah ich uplatňovania[23]. Uznanie takejto nezávislosti centrálnych bánk nemá za následok ich vyňatie z pôsobnosti každého právneho ustanovenia, ani ich vyňatie z pôsobnosti akejkoľvek formy právnych predpisov[24].

Či už je NCB štátnou organizáciou, verejnoprávnou inštitúciou zriadenou osobitným zákonom alebo jednoducho akciovou spoločnosťou, vždy existuje riziko, že vlastník môže z titulu takéhoto vlastníctva ovplyvňovať rozhodovanie týkajúce sa úloh súvisiacich s ESCB[25]. Takýto vplyv, či už uplatňovaný prostredníctvom akcionárskych práv alebo inak, by mohol ovplyvňovať nezávislosť NCB, a preto by sa mal zákonom obmedziť.

Je potrebné, aby právny rámec pre centrálne bankovníctvo poskytoval stabilný a dlhodobý základ pre fungovanie centrálnej banky. Právny rámec, ktorý umožňuje časté zmeny inštitucionálneho usporiadania NCB a ovplyvňuje tak jej organizačnú stabilitu alebo stabilitu riadenia, by mohol mať nepriaznivý vplyv na inštitucionálnu nezávislosť dotknutej NCB[26].

Zákaz dávať pokyny

Práva tretích osôb dávať pokyny NCB, ich orgánom s rozhodovacími právomocami alebo ich členom sú nezlučiteľné so zmluvou a štatútom, pokiaľ sa týkajú úloh súvisiacich s ESCB.

Akákoľvek účasť NCB na uplatňovaní opatrení na posilnenie finančnej stability musí byť zlučiteľná so zmluvou, t. j. NCB musia vykonávať svoje funkcie spôsobom, ktorý je plne zlučiteľný s ich funkčnou, inštitucionálnou a finančnou nezávislosťou tak, aby sa zabezpečilo riadne plnenie ich úloh podľa zmluvy a štatútu[27]. Pokiaľ vnútroštátne právne predpisy ukladajú NCB úlohu, ktorá ide nad rámec poradných funkcií, a vyžadujú, aby NCB prevzala ďalšie úlohy, musí sa zabezpečiť, aby tieto úlohy nemali vplyv na schopnosť danej NCB vykonávať svoje úlohy súvisiace s ESCB z prevádzkového a finančného hľadiska[28]. Navyše, pri účasti zástupcov NCB v kolektívnych orgánoch dohľadu s rozhodovacou právomocou alebo v iných orgánoch by sa mal brať náležitý ohľad na záruky personálnej nezávislosti členov orgánov NCB s rozhodovacou právomocou[29].

Zákaz schvaľovať, pozastavovať, zrušiť alebo odložiť rozhodnutia

Práva tretích osôb schvaľovať, pozastavovať, zrušiť alebo odložiť rozhodnutia NCB sú nezlučiteľné so zmluvou a štatútom, pokiaľ sa týkajú úloh súvisiacich s ESCB[30].

Zákaz preskúmavať právne dôvody rozhodnutí

Právo iných orgánov ako nezávislých súdov preskúmavať právne dôvody rozhodnutí, ktoré sa týkajú výkonu úloh súvisiacich s ESCB, je nezlučiteľné so zmluvou a štatútom, keďže výkon týchto úloh nesmie byť prehodnocovaný na politickej úrovni. Právo guvernéra NCB z právnych dôvodov pozastaviť výkon rozhodnutia, ktoré bolo prijaté ESCB alebo orgánom NCB s rozhodovacími právomocami, a následne ho predložiť politickému orgánu na konečné rozhodnutie by sa rovnalo vyžadovaniu pokynov od tretích osôb.

Zákaz účasti s právom hlasovať v orgánoch NCB s rozhodovacími právomocami

Účasť zástupcov tretích osôb v rozhodovacích orgánoch NCB s právom hlasovať o záležitostiach, ktoré sa týkajú výkonu úloh NCB súvisiacich s ESCB, je nezlučiteľná so zmluvou a štatútom, a to aj v prípade, že tento hlas nie je rozhodujúci. Takáto účasť, a to aj bez práva hlasovať, je nezlučiteľná so zmluvou a štatútom, ak zasahuje do výkonu úloh rozhodovacích orgánov súvisiacich s ESCB, alebo ak ohrozuje dodržiavanie režimu ochrany služobného tajomstva ESCB[31].

Zákaz konzultovať rozhodnutia NCB ex ante

Výslovná zákonná povinnosť NCB konzultovať rozhodnutia NCB s tretími osobami ex ante dáva týmto osobám formálny mechanizmus na ovplyvňovanie jej konečného rozhodnutia, a preto je nezlučiteľná so zmluvou a štatútom.

Avšak dialóg medzi NCB a tretími osobami, aj keď sa zakladá na zákonnej povinnosti poskytovať informácie a vymieňať si názory, je zlučiteľný s nezávislosťou centrálnych bánk za predpokladu, že:

  • nevedie k zasahovaniu do nezávislosti členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami,
  • je plne rešpektované osobitné postavenie guvernérov v ich funkcii členov orgánov ECB s rozhodovacími právomocami, a
  • sú dodržané požiadavky na zachovávanie služobného tajomstva vyplývajúce zo štatútu[32].

Schválenie konania členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami

Zákonné ustanovenia týkajúce sa schválenia konania členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami (napríklad v súvislosti s účtovníctvom) tretími osobami (napríklad vládou) by mali obsahovať primerané záruky na to, aby takáto právomoc neovplyvňovala schopnosť daného individuálneho člena NCB nezávisle prijímať rozhodnutia vo vzťahu k úlohám týkajúcim sa ESCB (alebo vykonávať rozhodnutia prijaté na úrovni ESCB). Odporúča sa, aby sa do štatútov NCB na tieto účely zapracovalo výslovné ustanovenie.

Personálna nezávislosť

Ďalšou zárukou nezávislosti centrálnych bánk je ustanovenie štatútu o zaručení trvania funkčného obdobia členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami. Guvernéri NCB sú členmi Generálnej rady ECB a po prijatí eura ich členskými štátmi sa stanú členmi Rady guvernérov. Článok 14.2 štatútu ustanovuje, že štatúty NCB musia najmä ustanoviť minimálne funkčné obdobie guvernéra v dĺžke piatich rokov. Toto ustanovenie chráni aj pred svojvoľným uvoľnením z funkcie guvernéra tým, že ustanovuje, že guvernéra možno z funkcie uvoľniť, len ak už nespĺňa podmienky požadované na výkon jeho funkcie alebo ak sa dopustil závažného pochybenia. V takýchto prípadoch článok 14.2 štatútu upravuje možnosť predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie, ktorý má právomoc zrušiť vnútroštátne rozhodnutie o uvoľnení guvernéra z funkcie[33]. Pozastavenie funkcie guvernéra môže na účely článku 14.2 štatútu de facto predstavovať uvoľnenie z funkcie[34]. Štatúty NCB musia toto ustanovenie spĺňať nižšie uvedeným spôsobom.

V článku 130 zmluvy sa zakazuje vnútroštátnym vládam a iným orgánom, aby ovplyvňovali členov orgánov NCB s rozhodovacou právomocou pri plnení ich úloh. Členské štáty sa najmä nesmú pokúšať ovplyvňovať členov orgánov NCB s rozhodovacou právomocou prostredníctvom zmien a doplnení vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa odmeňovania, ktoré by v zásade mali platiť len pre budúcich členov[35].

Minimálna dĺžka funkčného obdobia guvernéra

Štatúty NCB musia v súlade s článkom 14.2 štatútu ustanoviť minimálne trvanie funkčného obdobia guvernéra v dĺžke piatich rokov. Tým sa nevylučuje dlhšie funkčné obdobie, pričom funkčné obdobie na dobu neurčitú nevyžaduje, aby sa štatúty prispôsobili, pokiaľ sú dôvody uvoľnenia guvernéra z funkcie v súlade s dôvodmi uvedenými v článku 14.2 štatútu. Ustanovenie kratších období nemožno odôvodniť ani tým, že sa uplatnia len počas prechodného obdobia[36]. Vo vnútroštátnych právnych predpisoch, v ktorých sa ustanovuje vek povinného odchodu do dôchodku, by sa malo zabezpečiť, aby dovŕšenie tohto veku nemalo za následok prerušenie minimálnej dĺžky funkčného obdobia stanovenej v článku 14.2 štatútu, ktorý má v prípade guvernéra prednosť pred požiadavkou na povinný odchod do dôchodku[37]. V prípade zmien a doplnení štatútov NCB by novela mala zaručovať trvanie funkčného obdobia guvernéra a ostatných členov orgánov s rozhodovacími právomocami, ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB[38].

Dôvody na uvoľnenie guvernéra z funkcie

Štatúty NCB musia zaručovať, že guvernéra nemožno odvolať z iných dôvodov ako tých, ktoré ustanovuje článok 14.2 štatútu. Účelom požiadavky ustanovenej v uvedenom článku je zabrániť orgánom, ktoré guvernéra menujú, najmä vláde a parlamentu, aby guvernéra odvolali na základe vlastného uváženia. Štatúty NCB by mali buď odkazovať na článok 14.2 štatútu, alebo obsahovať jeho ustanovenia s príslušným odkazom, alebo by z nich mala byť odstránená akákoľvek nezlučiteľnosť s dôvodmi na uvoľnenie z funkcie, ktoré ustanovuje článok 14.2, alebo by nemali ustanovovať žiadne dôvody na uvoľnenie z funkcie (keďže článok 14.2 je priamo uplatniteľný)[39]. Guvernéra po tom, ako bol zvolený alebo vymenovaný do funkcie, nemožno uvoľniť z funkcie na základe iných podmienok ako tých, ktoré ustanovuje článok 14.2 štatútu, a to ani v prípade, že sa ešte neujal svojej funkcie. Vzhľadom na skutočnosť, že podmienky pre uvoľnenie guvernéra z funkcie sú autonómnymi pojmami práva Únie, ich uplatnenie a interpretácia sú nezávislé od vnútroštátnych kontextov[40]. V konečnom dôsledku je úlohou Súdneho dvora Európskej únie, aby na základe právomocí, ktoré mu boli zverené v článku 14.2 druhom pododseku štatútu, overil, či je rozhodnutie o uvoľnení guvernéra národnej centrálnej banky z funkcie odôvodnené existenciou dostatočných indícií o tom, že sa dopustil závažného pochybenia, ktoré by mohlo odôvodniť takéto opatrenie[41].

Zaručenie trvania funkčného obdobia a dôvody na uvoľnenie z funkcie členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, iných ako guvernéra, ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB

Uplatnenie rovnakých pravidiel pre zaručenie trvania funkčného obdobia guvernéra a pre jeho uvoľnenie z funkcie na iných členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB, zabezpečí aj personálnu nezávislosť týchto osôb[42]. Ustanovenia článku 14.2 štatútu sa neobmedzujú na zaručenie trvania funkčného obdobia len vo vzťahu k guvernérovi a článok 130 zmluvy a článok 7 štatútu sa vzťahujú na „členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami“, a nie menovite na guvernéra. Týka sa to najmä prípadu, keď guvernér je medzi svojimi kolegami s rovnakým hlasovacím právom prvým medzi rovnými, alebo keď sa títo ostatní členovia zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB.

Právo na súdne preskúmanie

Členovia orgánov NCB s rozhodovacími právomocami musia mať právo predložiť akékoľvek rozhodnutie o svojom uvoľnení z funkcie na posúdenie nezávislému súdu, aby sa obmedzila politicky motivovaná voľnosť uváženia pri hodnotení dôvodov takéhoto rozhodnutia.

V článku 14.2 štatútu sa ustanovuje, že guvernér NCB, ktorý bol odvolaný zo svojej funkcie, môže predložiť takéto rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskej únie. Vnútroštátne právne predpisy by mali buď odkazovať na štatút, alebo by nemali obsahovať zmienku o práve predložiť takéto rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskej únie (keďže článok 14.2 je priamo uplatniteľný).

Vnútroštátne právne predpisy by mali ustanoviť aj právo na súdne preskúmanie vnútroštátnymi súdmi v prípade rozhodnutia o odvolaní ostatných členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB. Toto právo môže byť ustanovené buď vo všeobecných právnych predpisoch, alebo upravené vo forme osobitného ustanovenia. Aj v prípade, keď je toto právo ustanovené vo všeobecných právnych predpisoch, na zabezpečenie právnej istoty by sa žiadalo, aby bolo takéto právo na súdne preskúmanie osobitne upravené.

Ochrana pred konfliktmi záujmov

Personálna nezávislosť vyžaduje aj zabezpečenie toho, aby medzi povinnosťami členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB, vo vzťahu k ich NCB (a guvernérov vo vzťahu k ECB) a inými funkciami takýchto členov orgánov s rozhodovacími právomocami, nemohol vzniknúť konflikt záujmov, ktorý by mohol ohroziť ich personálnu nezávislosť[43]. Principiálnou záležitosťou je, že členstvo v orgáne s rozhodovacími právomocami, ktorý sa zúčastňuje na výkone úloh súvisiacich s ESCB, je nezlučiteľné s výkonom iných funkcií, ktoré by mohli viesť ku konfliktu záujmov. Členovia orgánov s rozhodovacími právomocami predovšetkým nesmú vykonávať funkciu ani mať záujem, ktorý by mohol ovplyvniť ich činnosti, či už prostredníctvom funkcie v rámci výkonnej alebo zákonodarnej moci štátu, resp. na regionálnej alebo miestnej úrovni verejnej správy, alebo prostredníctvom účasti v podnikateľských subjektoch. Osobitná pozornosť by sa mala venovať tomu, aby sa zabránilo konfliktom záujmov v prípade členov orgánov s rozhodovacími právomocami, ktorí nezastávajú výkonné funkcie.

Finančná nezávislosť

Celková nezávislosť NCB by mohla byť ohrozená, ak by nemohla autonómne používať dostatok finančných zdrojov na plnenie svojho mandátu, t. j. na vykonávanie úloh súvisiacich s ESCB, ktoré od nej vyžaduje zmluva a štatút.

Členské štáty nesmú dostať svoje NCB do situácie, v ktorej by na výkon ich úloh súvisiacich s ESCB alebo s Eurosystémom nemali dostatok finančných zdrojov a dostatočné čisté imanie[44]. Treba poznamenať, že články 28.1 a 30.4 štatútu umožňujú, aby ECB vyzvala NCB na doplnenie základného imania ECB a na ďalšie prevody do devízových rezerv[45]. V článku 33.2 štatútu sa okrem toho ustanovuje[46], že v prípade, že ECB zaznamená stratu, ktorá nemôže byť v plnej miere započítaná voči všeobecnému rezervnému fondu, Rada guvernérov ECB môže rozhodnúť, že zostávajúca strata sa započíta voči menovému príjmu príslušného finančného roka pomerne a až do výšky súm pridelených jednotlivým NCB. Zásada finančnej nezávislosti znamená, že dodržiavanie týchto ustanovení vyžaduje, aby NCB bola schopná nerušene vykonávať svoje funkcie.

Zásada finančnej nezávislosti okrem toho vyžaduje, aby NCB mala dostatok prostriedkov nielen na výkon svojich úloh súvisiacich s ESCB, ale aj na plnenie svojich vnútroštátnych úloh (napríklad dohľad nad finančným sektorom, financovanie svojej administratívy a vlastných činností, poskytovanie pomoci v podobe núdzovej likvidity[47]).

Z vyššie uvedených dôvodov zahŕňa finančná nezávislosť aj požiadavku, aby NCB mala vždy dostačujúci objem kapitálu. Je najmä potrebné vyhýbať sa situáciám, v ktorých čisté imanie NCB nedosahuje po dlhší čas úroveň upísaného základného imania alebo je dokonca záporné, vrátane situácií, v ktorých sa straty prevyšujúce úroveň základného imania a rezerv prenášajú do ďalšieho obdobia[48]. Každá z týchto situácií môže mať negatívny dosah na schopnosť NCB vykonávať svoje úlohy súvisiace s ESCB, ako aj svoje vnútroštátne úlohy. Takáto situácia môže mať navyše vplyv na dôveryhodnosť menovej politiky Eurosystému. Ak by preto došlo k poklesu čistého imania pod úroveň upísaného základného imania alebo ak by čisté imanie dokonca dosiahlo zápornú hodnotu, príslušný členský štát by mal v primeranom časovom období poskytnúť NCB patričný objem kapitálu aspoň na úroveň upísaného základného imania tak, aby sa dosiahol súlad so zásadou finančnej nezávislosti. Vo vzťahu k ECB uznala dôležitosť tejto otázky už Rada, keď prijala rozhodnutie Rady ES č. 1009/2000 z 8. mája 2000 o zvýšení základného kapitálu Európskej centrálnej banky[49]. Nariadenie umožnilo Rade guvernérov ECB, aby rozhodla o skutočnom zvýšení základného imania ECB s cieľom udržať primerané základné imanie potrebné na uskutočňovanie operácií ECB[50]. NCB by mali byť schopné toto rozhodnutie po finančnej stránke zabezpečiť.

Koncepcia finančnej nezávislosti by sa mala hodnotiť z hľadiska toho, či je akákoľvek tretia osoba schopná priamo alebo nepriamo uplatňovať svoj vplyv nielen na úlohy NCB, ale aj na jej schopnosť vykonávať svoj mandát, tak prevádzkovo z hľadiska pracovných síl, ako aj finančne z hľadiska primeraných finančných zdrojov. V tejto súvislosti sú osobitne dôležité nižšie uvedené aspekty finančnej nezávislosti[51]. Ide o charakteristické znaky finančnej nezávislosti v oblastiach, v ktorých sú NCB vo vzťahu k vonkajším vplyvom najviac zraniteľné.

Stanovovanie rozpočtu

Ak by nejaká tretia osoba mala právomoc určovať alebo ovplyvňovať rozpočet NCB, bolo by to nezlučiteľné s finančnou nezávislosťou, s výnimkou prípadov, keď zákon obsahuje ochrannú klauzulu v tom zmysle, že touto právomocou nie sú dotknuté finančné prostriedky potrebné na výkon úloh NCB súvisiacich s ESCB[52].

Účtovné pravidlá

Účtovníctvo by sa malo viesť podľa všeobecných účtovných pravidiel alebo podľa pravidiel, ktoré určia orgány NCB s rozhodovacími právomocami. Ak sú takéto pravidlá stanovené tretími osobami, musia prinajmenšom zohľadňovať návrhy orgánov NCB s rozhodovacími právomocami.

Ročná účtovná závierka by mala byť schválená orgánmi NCB s rozhodovacími právomocami za účasti nezávislých audítorov a môže podliehať následnému schváleniu tretími osobami (napríklad vládou alebo parlamentom). Orgány NCB s rozhodovacími právomocami by mali mať možnosť rozhodovať o výpočte zisku nezávisle a odborne.

Ak činnosť NCB podlieha kontrole štátneho audítorského orgánu alebo podobného orgánu povereného kontrolou využívania verejných financií, rozsah týchto kontrol by sa mal jasne vymedziť právnym rámcom,[53] nemala by ním byť dotknutá činnosť nezávislých externých audítorov NCB[54] a podľa zásady inštitucionálnej nezávislosti by mal byť v súlade so zákazom dávať pokyny NCB a jej orgánom s rozhodovacou právomocou a nemal by zasahovať do úloh NCB, ktoré sa týkajú ESCB[55]. Štátny audit by sa mal vykonávať apoliticky, nezávisle a čisto profesionálne[56].

Rozdelenie zisku, základné imanie národných centrálnych bánk a finančné rezervy

Pokiaľ ide o rozdeleniu zisku, štatúty NCB môžu predpisovať spôsob, ako sa má ich zisk rozdeliť. Ak takéto ustanovenia chýbajú, o rozdelení zisku by mali odborne rozhodovať orgány NCB s rozhodovacími právomocami a toto rozhodnutie by nemalo byť ponechané na voľné uváženie tretích osôb, okrem prípadov, ak výslovná ochranná klauzula stanovuje, že tým nie sú dotknuté finančné prostriedky potrebné na výkon úloh NCB súvisiacich s ESCB, ako aj vnútroštátnych úloh[57].

Zisk možno odviesť do štátneho rozpočtu až po vyrovnaní prípadnej neuhradenej straty z minulých rokov[58] a po vytvorení finančných rezerv, ktoré sa považujú za potrebné na ochranu reálnej hodnoty kapitálu a aktív NCB. Dočasné legislatívne opatrenia alebo legislatívne opatrenia prijaté ad hoc, ktorými sa dávajú NCB pokyny týkajúce sa rozdelenia ich zisku, nie sú prípustné[59]. Podobne aj zdaňovanie nerealizovaného kapitálového zisku NCB by narušilo zásadu finančnej nezávislosti[60].

Členský štát nesmie NCB uložiť zníženie jej základného imania bez predchádzajúceho súhlasu orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, čím sa musí zabezpečiť zachovanie dostatočných finančných prostriedkov na plnenie jej mandátu ako člena ESCB podľa článku 127 ods. 2 zmluvy a podľa štatútu. Z rovnakého dôvodu by sa mala každá zmena a doplnenie pravidiel o rozdeľovaní zisku NCB navrhovať a malo by sa o nej rozhodovať v úzkej spolupráci s NCB, ktorá dokáže najlepšie posúdiť potrebnú úroveň svojich kapitálových rezerv[61]. Pokiaľ ide o finančné rezervy alebo finančné zásoby pre výnimočné prípady, NCB musia mať možnosť nezávisle vytvárať finančné rezervy na ochranu reálnej hodnoty svojho kapitálu a aktív. Členské štáty tiež nemôžu brániť NCB, aby zvyšovali svoje kapitálové rezervy na úroveň, ktorú ako členovia ESCB potrebujú na plnenie svojich úloh[62].

Finančná zodpovednosť za orgány dohľadu

Vo väčšine členských štátov sú orgány finančného dohľadu začlenené do NCB. Nie je to problém, ak takéto orgány podliehajú nezávislému rozhodovaniu NCB. Ak však zákon ustanovuje samostatné rozhodovanie takýchto orgánov dohľadu, je dôležité zabezpečiť, aby rozhodnutia prijaté týmito orgánmi neohrozili financovanie NCB ako celku. V takýchto prípadoch by vnútroštátne právne predpisy mali umožniť, aby NCB mala konečnú kontrolu nad všetkými rozhodnutiami orgánov dohľadu, ktoré by mohli ovplyvniť nezávislosť NCB a najmä jej finančnú nezávislosť.

Autonómia v otázkach zamestnávania

Členské štáty nemôžu obmedzovať spôsobilosť NCB zamestnávať a udržať si kvalifikovaných zamestnancov, ktorí sú potrební na nezávislé vykonávanie úloh zverených NCB zmluvou a štatútom[63]. NCB sa taktiež nemôže dostať do postavenia, v ktorom by mala obmedzenú kontrolu nad svojimi zamestnancami alebo by nad nimi nemala žiadnu kontrolu, alebo do postavenia, v ktorom by vláda členského štátu mohla ovplyvňovať politiku NCB v otázkach zamestnávania[64]. S cieľom zabezpečiť, aby NCB bola nepretržite schopná plniť svoje úlohy nezávisle[65], o každej zmene a doplnení ustanovení o odmeňovaní členov orgánov NCB s rozhodovacou právomocou a jej zamestnancov by sa malo rozhodnúť v úzkej a účinnej spolupráci s NCB[66], dôsledne prihliadajúc na jej názory. Autonómia v otázkach zamestnávania zahŕňa aj záležitosti týkajúce sa dôchodkov zamestnancov. Zmeny, ktoré vedú k zníženiu odmien zamestnancov NCB, by navyše nemali zasahovať do právomocí NCB spravovať vlastné finančné zdroje vrátane peňažných prostriedkov, ktoré má NCB k dispozícii zo zníženia miezd, ktoré vypláca[67].

Vlastníctvo a majetkové práva

Práva tretích osôb zasahovať do majetku NCB alebo vo vzťahu k tomuto majetku dávať NCB pokyny sú nezlučiteľné so zásadou finančnej nezávislosti.

2.2.4 Ochrana služobného tajomstva

Povinnosť zachovávať služobné tajomstvo, ktorú zamestnancom ECB a NCB ako aj členom riadiacich orgánov ECB a NCB ukladá článok 37 štatútu, môže viesť k prijatiu podobných ustanovení v štatútoch NCB alebo v právnych predpisoch členských štátov. Prednosť práva Únie a pravidiel, ktoré sa prijímajú na jeho základe, takisto znamená, že vnútroštátne právne predpisy o prístupe tretích osôb k dokumentom by mali byť v súlade s príslušnými ustanoveniami práva Únie vrátane článku 37 štatútu a nesmú viesť k porušovaniu režimu ochrany služobného tajomstva ESCB. Prístup štátneho audítorského orgánu alebo podobného orgánu k dôverným informáciám a dokumentom NCB musí byť obmedzený na to, čo je nevyhnutné pre výkon úloh vyplývajúcich z právnych predpisov pre orgán, ktorý získa informácie a nesmie sa dotýkať nezávislosti ESCB ani režimu ochrany služobného tajomstva ESCB, ktorému podliehajú členovia orgánov NCB s rozhodovacími právomocami a zamestnanci NCB. [68] NCB by mali zabezpečiť, aby tieto orgány dodržiavali služobné tajomstvo týkajúce sa informácií a dokumentov, ktoré im boli sprístupnené, na úrovni zodpovedajúcej úrovni uplatňovanej NCB.

2.2.5 Zákaz menového financovania a zvýhodneného prístupu

Z hľadiska zákazu menového financovania a zákazu zvýhodneného prístupu bolo potrebné upraviť vnútroštátne právne predpisy členských štátov, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2004 tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu a nadobudli účinnosť 1. mája 2004, upraviť vnútroštátne právne predpisy členských štátov, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2007 tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu a nadobudli účinnosť 1. januára 2007, a upraviť vnútroštátne právne predpisy členských štátov, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2013 tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu a nadobudli účinnosť 1. júla 2013. Švédsko malo vykonať potrebné úpravy tak, aby nadobudli účinnosť 1. januára 1995.

Zákaz menového financovania

Článok 123 ods. 1 zmluvy zakazuje prečerpávanie účtov či získavanie iného druhu úveru v ECB alebo v NCB v prospech inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, ústredných vlád, regionálnych, miestnych alebo iných orgánov verejnej moci, iných subjektov spravovaných verejným právom alebo verejnoprávnych podnikov členských štátov. Zakazuje tiež priame odkúpenie ich dlhových cenných papierov ECB alebo NCB. Zmluva obsahuje jednu výnimku z tohto zákazu menového financovania: nevzťahuje sa na úverové inštitúcie vo verejnom vlastníctve, s ktorými sa v súvislosti so zabezpečením rezerv centrálnymi bankami musí zaobchádzať rovnako ako so súkromnými úverovými inštitúciami (článok 123 ods. 2 zmluvy). Okrem toho ECB a NCB môžu pôsobiť ako fiškálni zástupcovia vyššie uvedených orgánov verejného sektora (článok 21.2 štatútu). Presný rozsah uplatňovania zákazu menového financovania sa bližšie upravuje v nariadení Rady (ES) č. 3603/93 z 13. decembra 1993, ktorým sa stanovujú definície na uplatňovanie zákazov uvedené v článkoch 104 a 104b ods. 1 zmluvy[69], podľa ktorého tento zákaz zahŕňa akékoľvek financovanie záväzkov verejného sektora voči tretím osobám.

Zákaz menového financovania má zásadný význam pri zabezpečení toho, aby sa neohrozil hlavný cieľ menovej politiky (t. j. udržiavanie cenovej stability). Financovanie verejného sektora centrálnou bankou navyše znižuje tlak na fiškálnu disciplínu. Preto sa tento zákaz musí vykladať v širšom význame tak, aby sa zabezpečilo jeho dôsledné uplatňovanie, pričom sa zohľadnia iba určité výnimky, ktoré sú uvedené v článku 123 ods. 2 zmluvy a v nariadení (ES) č. 3603/93. Aj keď sa v článku 123 ods. 1 odkazuje na „úvery“, t. j. s povinnosťou splatiť poskytnuté finančné prostriedky, uvedený zákaz sa vzťahuje a fortiori na iné formy financovania, t. j. aj bez povinnosti splatiť poskytnuté finančné prostriedky.

Všeobecný postoj ECB, pokiaľ ide o zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov s týmto zákazom, sa formoval predovšetkým v rámci konzultácií členských štátov s ECB o návrhoch vnútroštátnych právnych predpisov podľa článkov 127 ods. 4 a 282 ods. 5 zmluvy[70].

Vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa transponuje zákaz menového financovania

V prípadoch, keď vnútroštátne právne predpisy odzrkadľujú ustanovenia článku 123 zmluvy alebo nariadenia (ES) č. 3603/93, nesmú zužovať rozsah zákazu menového financovania alebo rozširovať rámec výnimiek stanovených právom EÚ. Napríklad vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú, že NCB budú financovať finančné záväzky členského štátu voči medzinárodným finančným inštitúciám (iným ako MMF v prípadoch uvedených v nariadení (ES) č. 3603/93)[71] alebo voči tretím krajinám, sú nezlučiteľné so zákazom menového financovania.

Financovanie verejného sektora alebo záväzkov verejného sektora voči tretím osobám

Vnútroštátne právne predpisy nesmú požadovať, aby NCB financovala výkon funkcií ostatných subjektov verejného sektora alebo záväzky verejného sektora voči tretím osobám. To platí rovnako na zverenie nových úloh národným centrálnym bankám. Preto je v každom jednotlivom prípade potrebné posúdiť, či je úloha, ktorá má byť NCB zverená, úlohou centrálnej banky, alebo ide o úlohu vlády, t. j. úlohu, za ktorú je zodpovedná vláda[72] Inými slovami, je potrebné, aby existovali dostatočné záruky, ktoré zabezpečia, že nedôjde k obchádzaniu účelu zákazu menového financovania. Rada guvernérov schválila kritériá na stanovenie, čo možno považovať za záväzok verejného sektora v zmysle nariadenia (ES) č. 3603/93, inými slovami, čo predstavuje úlohu vlády[73]. Za účelom zabezpečenia súladu so zákazom menového financovania musí byť NCB v súvislosti s novou úlohou, ktorá je jej zverená, poskytnutá úplná a primeraná kompenzácia, ak: a) nejde o úlohu centrálnej banky alebo činnosť, ktorá uľahčuje plnenie úlohy centrálnej banky; alebo b) je táto úloha spojená s úlohou vlády a vykonávaná v záujme vlády[74]. Dôležitými kritériami pre stanovenie, že nová úloha je úlohou vlády, sú: a) jej netypická povaha; b) skutočnosť, že sa uskutočňuje v mene vlády a v jej výlučnom záujme; a c)  jej vplyv na inštitucionálnu, finančnú a personálnu nezávislosť NCB. Úloha sa môže považovať za úlohu vlády, najmä ak plnenie novej úlohy spĺňa jednu z týchto podmienok: a) vytvára neprimerane riešené konflikty záujmov vo vzťahu k existujúcim úlohám centrálnej banky; b) je neprimeraná vo vzťahu k finančnej a organizačnej kapacite NCB; c) nezapadá do inštitucionálneho usporiadania NCB; d) sú s ňou spojené podstatné finančné riziká a e) členovia orgánov NCB s rozhodovacou právomocou sú výkonom tejto úlohy vystavení neprimeraným politickým rizikám, ktoré by mohli mať nepriaznivý vplyv aj na ich osobnú nezávislosť.[75]

Niektorými z nových úloh zverených národným centrálnym bankám, ktoré ECB označila za úlohy vlády, sú: a) úlohy, ktoré sa týkajú financovania fondov alebo mechanizmov financovania na riešenie krízových situácií, ako aj úlohy, ktoré sa týkajú systémov ochrany vkladov alebo systémov náhrad pre investorov[76]; b) úlohy, ktoré sa týkajú zriadenia centrálneho registra čísiel bankových účtov[77]; c) úlohy sprostredkovateľa úverov[78]; d) úlohy, ktoré sa týkajú zberu, uchovávania a spracovania údajov, na ktorých je založený výpočet odvodu z poistného[79]; e) úlohy súvisiace s ochranou súťaže na trhu s hypotekárnymi úvermi[80]; f) úlohy, ktoré sa týkajú poskytovania zdrojov orgánom, ktoré sú nezávislé od národných centrálnych bánk a vykonávajú funkcie vlády[81]; g) úlohy informačného orgánu na účely uľahčenia cezhraničného vymáhania pohľadávok v občianskoprávnych a obchodných veciach[82]; úlohy, ktoré sa týkajú zriadenia databázy poistných plnení[83]; a i) úlohy, ktoré sa týkajú pripravenosti národnej obrany a ktoré idú nad rámec úloh interného plánovania centrálnej banky pre prípad nepredvídaných udalostí[84]. Úlohami centrálnej banky naopak môžu byť okrem iného úlohy v oblasti dohľadu alebo úlohy, ktoré súvisia s úlohami v oblasti dohľadu, ako sú napríklad tie, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľov v oblasti finančných služieb[85] alebo dodržiavania požiadaviek na reštrukturalizáciu úverov zo strany úverových inštitúcií[86], dohľad nad spoločnosťami nadobúdajúcimi úvery[87] alebo nad finančnými lízingovými spoločnosťami[88], dohľad nad poskytovateľmi spotrebiteľských úverov a ich sprostredkovateľmi[89], udeľovanie povolení poskytovateľom mikropôžičiek a dohľad nad nimi[90], dohľad nad agentúrami úverových referencií[91] dohľad nad správcami referenčných úrokových sadzieb[92], úlohy v oblasti dohľadu s cieľom zabezpečiť súlad s právnymi predpismi Únie v oblasti investičných služieb a produktov[93], úlohy týkajúce sa dohľadu nad platobnými režimami[94], úlohy, ktoré sa týkajú uplatňovania a presadzovania právnych predpisov Únie v oblasti platobných účtov[95], administratívne úlohy v oblasti riešenia krízových situácií[96] alebo úlohy, ktoré sa týkajú prevádzkovania a správy úverových registrov[97].

Navyše NCB nemôže poskytnúť preklenovacie financovanie s cieľom umožniť členskému štátu plniť si svoje povinnosti týkajúce sa štátnych záruk za záväzky bánk[98]. Ani rozdeľovanie zisku centrálnej banky, ktorý nebol v celom rozsahu realizovaný, zaúčtovaný a overený audítorom, nie je zlučiteľné so zákazom menového financovania. Aby sa dodržal zákaz menového financovania, suma odvedená do štátneho rozpočtu podľa platných pravidiel rozdeľovania zisku nemôže byť ani čiastočne uhradená z prostriedkov rezervného základného imania NCB. Preto by pravidlá rozdeľovania zisku nemali mať vplyv na rezervné základné imanie NCB. Ak sa okrem toho aktíva NCB prevedú na štát, musia sa uhradiť v trhovej hodnote a prevod sa musí uskutočniť v tom istom čase ako úhrada[99].

Podobne nie je prípustné zasahovať do výkonu iných úloh Eurosystému, napríklad do správy devízových rezerv prostredníctvom zdaňovania teoretických a nerealizovaných kapitálových ziskov, keďže by to predstavovalo formu poskytnutia úveru centrálnej banky verejnému sektoru prostredníctvom rozdelenia budúcich a neistých ziskov vopred[100].

Prevzatie záväzkov verejného sektora

Vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa NCB ukladá prevzatie záväzkov v minulosti nezávislého verejného orgánu z dôvodu vnútroštátnej reorganizácie určitých úloh a povinností (napríklad v súvislosti s prevodom niektorých úloh v oblasti dohľadu na NCB, ktoré v minulosti vykonával štát alebo nezávislé verejné orgány alebo subjekty) bez toho, aby táto NCB bola plne chránená pred akýmikoľvek finančnými záväzkami, ktoré vyplývajú z predchádzajúcej činnosti takéhoto orgánu, by boli nezlučiteľné so zákazom menového financovania[101]. Rovnako by boli so zákazom menového financovania nezlučiteľné vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa v mnohých situáciách ukladá NCB získanie súhlasu vlády pred prijatím opatrení na riešenie krízových situácií, ale ktoré pritom neobmedzujú zodpovednosť NCB na jej vlastné správne akty[102]. Rovnako by v súlade so zákazom menového financovania neboli vnútroštátne predpisy, podľa ktorých by bola NCB povinná zaplatiť náhradu škody, ak by tým táto NCB na seba preberala zodpovednosť štátu[103].

Finančná podpora úverových a/alebo finančných inštitúcií

Vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú, že NCB môže nezávisle a na základe vlastného uváženia poskytovať finančné prostriedky úverovým inštitúciám inak ako v súvislosti s úlohami centrálneho bankovníctva (ako sú napríklad operácie menovej politiky, operácie v rámci platobných systémov alebo operácie na dočasnú podporu likvidity), najmä podporovať insolventné úverové a/alebo iné finančné inštitúcie, by boli nezlučiteľné so zákazom menového financovania.

Platí to najmä v prípade podpory insolventných úverových inštitúcií. Dôvodom je, že financovaním insolventnej úverovej inštitúcie by na seba NCB preberala úlohu vlády[104]. Rovnaké obavy by vznikali, ak by Eurosystém financoval úverovú inštitúciu, ktorá bola rekapitalizovaná s cieľom obnovy jej platobnej schopnosti, a to priamym umiestnením dlhových nástrojov vydávaných štátom v prípade, že neexistujú alternatívne zdroje financovania na trhu (ďalej len „rekapitalizačné dlhopisy“), a ak by sa takéto dlhopisy mali používať ako zábezpeka. V takomto prípade, ak je úverová inštitúcia rekapitalizovaná štátom prostredníctvom priameho umiestnenia rekapitalizačných dlhopisov, by následné použitie rekapitalizačných dlhopisov ako zábezpeky v operáciách centrálnej banky na podporu likvidity prispelo k obavám z hľadiska zákazu menového financovania[105]. Pomoc v podobe núdzovej likvidity, ktorú NCB poskytuje nezávisle a na základe vlastného uváženia solventnej úverovej inštitúcii na základe zábezpeky v podobe štátnej záruky, musí spĺňať tieto kritériá: i) musí sa zabezpečiť, aby bol úver poskytnutý zo strany NCB čo najskôr splatný, ii) musia byť ohrozené aspekty systémovej stability, iii) nesmú existovať pochybnosti o platnosti a vymožiteľnosti štátnej záruky z hľadiska príslušného vnútroštátneho práva a iv) nesmú existovať pochybnosti o ekonomickej primeranosti štátnej záruky, ktorá by sa mala vzťahovať tak na istinu úveru, ako aj na úroky z neho plynúce[106].

Malo by sa preto zvážiť vloženie odkazov na článok 123 zmluvy do vnútroštátnych právnych predpisov.

Finančná podpora fondov alebo mechanizmov financovania na riešenie krízových situácií a systémov ochrany vkladov alebo systémov náhrad pre investorov

Hoci sa administratívne úlohy v oblasti riešenia krízových situácií vo všeobecnosti považujú za úlohy, ktoré súvisia s úlohami uvedenými v článku 127 ods. 5 zmluvy, financovanie fondov alebo mechanizmov financovania na riešenie krízových situácií nie je v súlade so zákazom menového financovania[107]. Ak je NCB orgánom na riešenie krízových situácií, za žiadnych okolností by na seba nemala preberať záväzky alebo financovať záväzky preklenovacej inštitúcie alebo subjektu pre správu aktív[108]. Vnútroštátne právne predpisy by mali preto jasne ustanoviť, že národná centrálna banka nepreberie ani nebude financovať záväzky týchto subjektov[109].

Smernica o systémoch ochrany vkladov[110] a smernica o systémoch náhrad pre investorov[111] ustanovujú, že náklady na financovanie systémov ochrany vkladov a systémov náhrad pre investorov musia niesť samotné úverové inštitúcie, resp. investičné spoločnosti. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré by ustanovovali, že NCB budú financovať vnútroštátny systém ochrany vkladov za úverové inštitúcie alebo vnútroštátny systém náhrad pre investorov za investičné spoločnosti, by boli zlučiteľné so zákazom menového financovania len vtedy, ak by takéto financovanie malo krátkodobý charakter, riešili by sa ním naliehavé situácie, boli by ohrozené aspekty systémovej stability a rozhodnutia by boli ponechané na voľné uváženie NCB[112]. Malo by sa preto zvážiť vloženie odkazov na článok 123 zmluvy do vnútroštátnych právnych predpisov. Pri rozhodovaní o poskytnutí úveru na základe voľnej úvahy musí NCB zabezpečiť, aby na seba de facto neprebrala úlohu vlády[113]. Podpora systému ochrany vkladov centrálnou bankou by predovšetkým nemala mať charakter systematického predfinancovania[114].

Funkcia fiškálneho zástupcu

Článok 21.2 štatútu ustanovuje, že „ECB a národné centrálne banky môžu „pôsobiť ako finanční zástupcovia“ v prospech „inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie, ústredných vlád, iných orgánov štátnej, regionálnej a miestnej správy, iným orgánom a podnikom spravovaným verejným právom členských štátov“. Účelom článku 21.2 štatútu je upraviť, aby mohli NCB po prenose právomoci v oblasti menovej politiky na Eurosystém pokračovať v poskytovaní služby fiškálneho zástupcu, ktorú tradične poskytujú vládam a iným verejným subjektom bez toho, aby porušili zákaz menového financovania. Nariadenie (ES) č. 3603/93 navyše ustanovuje tieto výslovné a presne koncipované výnimky zo zákazu menového financovania, ktoré sa týkajú funkcie fiškálneho zástupcu: i) denné úvery v prospech verejného sektora sú povolené, ak sa obmedzujú na jeden deň a ak nie je možné predĺženie[115]; ii) vykonanie platby v prospech účtu verejného sektora predtým, ako sa zaúčtuje na ťarchu banky, ktorá šek prepláca, je povolené, ak od prijatia šeku uplynulo pevne stanovené obdobie, ktoré zodpovedá zvyčajnému obdobiu pre inkaso šekov centrálnou bankou príslušného členského štátu za predpokladu, že akékoľvek nezinkasované šeky v obehu, ktoré môžu vzniknúť, sú výnimočné, sú vystavené na nízku sumu a vyrovnajú sa za krátke obdobie[116] a iii) držba mincí emitovaných verejným sektorom a zaradených do aktív verejného sektora je povolená, ak suma týchto aktív neprekročí 10 % mincí v obehu[117].

Vnútroštátne právne predpisy upravujúce funkciu fiškálneho zástupcu by mali byť v súlade s právom EÚ vo všeobecnosti a konkrétne so zákazom menového financovania[118]. S ohľadom na skutočnosť, že poskytovanie služieb fiškálneho zástupcu je v článku 21.2 štatútu výslovne uvedené a je legitímnou funkciou, ktorú tradične vykonávajú NCB, poskytovanie služieb fiškálneho zástupcu centrálnymi bankami je v súlade so zákazom menového financovania, pokiaľ sa takéto služby poskytujú v rámci výkonu funkcie fiškálneho zástupcu a nepredstavujú financovanie záväzkov verejného sektora vo vzťahu k tretím osobám alebo poskytovanie úverov verejnému sektoru, s výnimkami úzko vymedzenými v nariadení (ES) č. 3603/93[119]. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré umožňujú NCB spravovať vládne vklady a viesť vládne účty nie sú v súvislosti s otázkou dodržania zákazu menového financovania problematické, pokiaľ neumožňujú poskytnutie úveru, vrátane denného prečerpania. Obavy týkajúce sa súladu so zákazom menového financovania by však vznikli, ak by napríklad vnútroštátne právne predpisy umožňovali úročenie vkladov alebo zostatkov bežných účtov nad trhovými hodnotami a nie na ich úrovni alebo pod ich úrovňou. Úročenie nad trhovými hodnotami fakticky predstavuje úver, čo je v rozpore s cieľom zákazu menového financovania a mohlo by preto narušiť ciele zákazu. Pre každé úročenie účtu je podstatné, aby zohľadňovalo parametre trhu a je obzvlášť dôležité viazať úrokovú mieru vkladov na ich splatnosť[120]. Navyše, bezodplatné poskytovanie služieb fiškálneho zástupcu zo strany NCB nevyvoláva obavy z menového financovania, pokiaľ sú tieto služby službami fiškálneho zástupcu[121].

Zákaz zvýhodneného prístupu

Článok 124 zmluvy ustanovuje, že „akékoľvek opatrenie, ktoré nie je založené na dôvodoch verejného dohľadu a ktoré umožňuje zvýhodnený prístup inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram Únie, ústredným vládam, regionálnym, miestnym alebo iným verejným orgánom, iným subjektom spravovaným verejným právom alebo verejnoprávnym podnikom členských štátov k finančným inštitúciám, je zakázané“. Podobne ako pri zákaze menového financovania je cieľom zákazu zvýhodneného prístupu viesť členské štáty k dodržiavaniu zdravej rozpočtovej politiky vyhýbaním sa tomu, aby menové financovanie verejného deficitu alebo prednostný prístup orgánov verejnej moci na finančné trhy viedli k príliš vysokému zadlženiu alebo príliš vysokým deficitom členských štátov[122].

Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 3604/93[123] sa zvýhodneným prístupom rozumie akýkoľvek zákon, nariadenie alebo iný záväzný právny nástroj prijatý v rámci uplatňovania verejnej moci, ktorý: a) zaväzuje finančné inštitúcie, aby nadobúdali alebo držali pasíva inštitúcií alebo orgánov spoločenstva, centrálnych vlád, regionálnych, miestnych alebo iných verejných orgánov, iných orgánov, ktorých činnosť upravuje verejné právo, alebo verejných podnikov členských štátov, alebo b) poskytuje daňové výhody, z ktorých môžu mať výhodu len finančné inštitúcie, alebo finančné výhody, ktoré nie sú v súlade s princípmi trhového hospodárstva, na podporu nadobúdania alebo držania týchto pasív týmito inštitúciami.

NCB ako verejné orgány nesmú prijímať opatrenia, ktoré verejnému sektoru poskytujú zvýhodnený prístup k finančným inštitúciám, ak takéto opatrenia nie sú založené na dôvodoch obozretnosti. Okrem toho pravidlá pre mobilizáciu alebo založenie dlhových cenných papierov, ktoré prijímajú NCB, sa nesmú použiť ako prostriedok na obchádzanie zákazu zvýhodneného prístupu[124]. Právne predpisy členských štátov v tejto oblasti nesmú zakladať takýto zvýhodnený prístup.

Článok 2 nariadenia (ES) č. 3604/93 vymedzuje pojem „ohľady obozretného podnikania“ ako tie ohľady, ktoré sú premietnuté v zákonoch, iných právnych predpisoch a správnych opatreniach, ktoré sa zakladajú na právnych predpisoch ES alebo sú zhodné s nimi, a sú určené na podporu dobrého finančného stavu finančných inštitúcií, čo má zlepšiť stabilitu finančného systému ako celku a ochranu klientov týchto inštitúcií. Ohľady obozretného podnikania (dôvody verejného dohľadu) majú zabezpečiť, aby zostali banky solventné vo vzťahu k ich vkladateľom[125]. V oblasti obozretného dohľadu je v sekundárnych právnych predpisoch EÚ množstvo požiadaviek na zabezpečenie spoľahlivosti úverových inštitúcií[126]. „Úverová inštitúcia“ bola vymedzená ako spoločnosť, ktorej predmetom činnosti je prijímanie vkladov alebo iných návratných peňažných prostriedkov od verejnosti a poskytovanie úverov na vlastný účet[127]. Úverové inštitúcie, ktoré sa bežne označujú ako „banky“, potrebujú na poskytovanie služieb povolenie príslušného orgánu členského štátu[128].

Hoci by sa povinné minimálne rezervy mohli považovať za súčasť prudenciálnych požiadaviek, sú súčasťou prevádzkového rámca NCB a používajú sa vo väčšine ekonomík vrátane eurozóny ako nástroj menovej politiky[129]. V tejto súvislosti sa v odseku 2 prílohy I k usmerneniu ECB/2014/60[130] uvádza, že prvoradými cieľmi systému povinných minimálnych rezerv Eurosystému sú stabilizovanie úrokových sadzieb na peňažnom trhu a vytváranie alebo zvyšovanie štrukturálneho nedostatku likvidity[131]. ECB požaduje od úverových inštitúcií usadených v eurozóne, aby mali na účte v ich NCB požadované povinné minimálne rezervy (vo forme vkladov)[132].

Táto správa sa zameriava na zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov alebo pravidiel prijatých NCB a štatútov NCB so zákazom zvýhodneného prístupu ustanoveným v zmluve. Touto správou však nie je dotknuté hodnotenie, či zákony, iné právne predpisy, pravidlá alebo správne opatrenia v členských štátoch neslúžia pod zámienkou obozretnosti ako prostriedok na obchádzanie zákazu zvýhodneného prístupu. Takéto hodnotenie je nad rámec tejto správy.

2.2.6 Jednotná písomná podoba názvu euro

V článku 3 ods. 4 Zmluvy o Európskej únii sa ustanovuje, že „Únia vytvorí hospodársku a menovú úniu, ktorej menou je euro“. V textoch zmlúv vo všetkých úradných jazykoch, ktoré používajú latinskú abecedu, sa euro v prvom páde jednotného čísla konzistentne vyjadruje ako „euro“. V texte písanom v gréckej abecede sa euro píše ako „ευρώ“ a v cyrilike sa euro píše ako „евро“[133]. V súlade s tým z nariadenia Rady (ES) č. 974/98 z 3. mája 1998 o zavedení eura[134] jasne vyplýva, že názov jednotnej meny musí byť rovnaký vo všetkých úradných jazykoch EÚ, zohľadňujúc existenciu rôznych abecied. Zmluvy teda vyžadujú, aby sa slovo „euro“ písalo v prvom páde jednotného čísla vo všetkých právnych predpisoch EÚ a vo všetkých vnútroštátnych právnych predpisoch jednotným spôsobom, pričom sa prihliada na existenciu rôznych abecied.

Vzhľadom na výlučnú právomoc EÚ určiť názov jednotnej meny sú akékoľvek odchýlky od tohto pravidla nezlučiteľné so zmluvami a mali by sa odstrániť[135]. Aj keď táto zásada platí pre všetky druhy vnútroštátnych právnych predpisov, hodnotenie uvedené v príslušných kapitolách o jednotlivých krajinách sa zameriava na štatúty NCB a právne predpisy týkajúce sa prechodu na euro.

2.2.7 Právna integrácia národných centrálnych bánk do Eurosystému

Ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov (najmä štatútov NCB, ale aj ostatných právnych predpisov), ktoré by bránili výkonu úloh súvisiacich s Eurosystémom alebo plneniu rozhodnutí ECB, sú nezlučiteľné s efektívnym fungovaním Eurosystému hneď, ako dotknutý členský štát prijme euro. Je preto potrebné upraviť vnútroštátne právne predpisy tak, aby sa zabezpečila ich zlučiteľnosť so zmluvou a štatútom, pokiaľ ide o úlohy súvisiace s Eurosystémom. Na dosiahnutie súladu s článkom 131 zmluvy bolo potrebné upraviť vnútroštátne právne predpisy tak, aby sa zabezpečila ich zlučiteľnosť ku dňu zriadenia ESCB (v prípade Švédska) a k 1. máju 2004, 1. januáru 2007 a 1. júlu 2013 (v prípade členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ k týmto dátumom). Zákonné požiadavky týkajúce sa úplnej právnej integrácie NCB do Eurosystému však musia nadobudnúť účinnosť až okamihom, keď sa táto úplná integrácia stane účinnou, t. j. dňom, keď príslušný členský štát, pre ktorý platí výnimka, prijme euro.

V tejto správe sa hodnotia tie hlavné oblasti, v ktorých by zákonné ustanovenia mohli byť prekážkou súladu NCB s požiadavkami Eurosystému. Patria sem ustanovenia, i) ktoré môžu brániť NCB zúčastňovať sa na uskutočňovaní jednotnej menovej politiky vymedzenej orgánmi ECB s rozhodovacími právomocami, alebo ii) ktoré môžu prekážať guvernérovi v plnení jeho povinností člena Rady guvernérov ECB, alebo iii) ktoré nerešpektujú výsady ECB, alebo iv) ktoré neuznávajú, že výlučná právomoc týkajúca sa úloh súvisiacich s ESCB v členských štátoch, ktorých menou je euro, je záväzne zverená Únii[136], alebo v) podľa ktorých sú NCB pri vykonávaní úloh súvisiacich s ESCB viazané rozhodnutiami vnútroštátnych orgánov, ktoré sú v rozpore s právnymi aktmi ECB. Rozlišujú sa ciele hospodárskej politiky, úlohy, finančné ustanovenia, kurzová politika a medzinárodná spolupráca. Nakoniec sa uvádzajú ostatné oblasti, v ktorých môže byť potrebné prispôsobiť štatúty NCB.

Ciele hospodárskej politiky

Úplná integrácia NCB do Eurosystému si vyžaduje, aby ciele stanovené v jej štatúte boli zlučiteľné s cieľmi ESCB, ktoré ustanovuje článok 2 štatútu. Okrem iného to znamená, že je potrebné prispôsobiť ciele stanovené v štatúte, ktoré majú „národnú príchuť“, napríklad ak ustanovenia štatútu obsahujú povinnosť uskutočňovať menovú politiku v rámci všeobecnej hospodárskej politiky príslušného členského štátu. Navyše, druhotné ciele NCB musia byť v súlade s povinnosťou podporovať všeobecné hospodárske politiky v rámci EÚ s cieľom prispievať k dosahovaniu cieľov EÚ uvedených v článku 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorá je sama osebe cieľom bez toho, aby bolo dotknuté udržanie cenovej stability[137].

Úlohy

Úlohy NCB členského štátu, ktorého menou je euro, sú vzhľadom na postavenie tejto NCB ako neoddeliteľnej súčasti Eurosystému dané najmä zmluvou a štatútom. Na zabezpečenie súladu s článkom 131 zmluvy je potrebné porovnať ustanovenia o úlohách v štatútoch NCB s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu a odstrániť prípadné nezrovnalosti[138] Týka sa to každého ustanovenia, ktoré by po prijatí eura a integrácii do Eurosystému vytváralo prekážku pri výkone úloh súvisiacich s ESCB, a najmä ustanovení, ktoré by nerešpektovali právomoci ESCB podľa kapitoly IV štatútu.

Vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa menovej politiky musia uznať, že menová politika EÚ sa má uskutočňovať prostredníctvom Eurosystému[139]. Štatúty NCB môžu obsahovať ustanovenia o nástrojoch menovej politiky. Tieto ustanovenia by mali byť porovnateľné s ustanoveniami zmluvy a štatútu a prípadné nezrovnalosti sa musia odstrániť tak, aby sa zabezpečil súlad s článkom 131 zmluvy.

Monitorovanie fiškálneho vývoja je úlohou, ktorú NCB uskutočňuje pravidelne za účelom riadneho hodnotenia smerovania menovej politiky. Národné centrálne banky môžu tiež vyjadriť svoje názory na príslušný fiškálny vývoj na základe ich monitorovacej činnosti a nezávislosti ich poradenstva s cieľom prispieť k riadnemu fungovaniu európskej menovej únie. Monitorovanie fiškálneho vývoja uskutočňované NCB na účely menovej politiky by malo byť založené na plnom prístupe k všetkým významným údajom o verejných financiách. Preto by mal byť národným centrálnym bankám umožnený bezpodmienečný, včasný a automatický prístup k všetkým relevantným štatistickým údajom z oblasti verejných financií. Úlohou národných centrálnych bánk by však nemalo byť viac, ako monitorovacia činnosť, ktorá vyplýva alebo je spojená - priamo alebo nepriamo - s uskutočňovaním mandátu na výkon menovej politiky[140]. Formálny mandát pre NCB na posúdenie prognóz a fiškálneho vývoja v sebe zahŕňa funkciu (a s tým súvisiacu zodpovednosť) v oblasti tvorby fiškálnej politiky, čo môže v sebe zahŕňať riziko oslabenia uskutočňovania mandátu Eurosystému na výkon menovej politiky a nezávislosti NCB[141].

V súvislosti s vnútroštátnymi návrhmi právnych predpisov, ktoré boli reakciou na problémy na finančných trhoch, ECB zdôraznila, že je potrebné vyhnúť sa každému narušeniu národných segmentov peňažného trhu eurozóny, keďže by to mohlo brániť uskutočňovaniu jednotnej menovej politiky. Týka sa to najmä predĺženia platnosti štátnych záruk za medzibankové vklady[142].

Členské štáty musia zabezpečiť, aby vnútroštátne legislatívne opatrenia na odstránenie problémov podnikateľských subjektov s likviditou, napríklad opatrenia týkajúce sa ich dlhov voči finančným inštitúciám, nemali negatívny vplyv na likviditu trhu. Tieto opatrenia predovšetkým nesmú byť v rozpore so zásadou otvoreného trhového hospodárstva, ako sa uvádza v článku 3 Zmluvy o Európskej únii, lebo by to mohlo narušiť tok úverov, podstatne ovplyvniť stabilitu finančných inštitúcií a trhov a v dôsledku toho ovplyvniť plnenie úloh Eurosystému[143].

Vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa NCB udeľuje výlučné právo vydávať bankovky, musia uznať, že po prijatí eura má Rada guvernérov ECB výlučné právo povoľovať vydávanie eurobankoviek podľa článku 128 ods. 1 zmluvy a článku 16 štatútu, kým právo vydávať eurobankovky patrí ECB a NCB. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré vláde umožňujú ovplyvňovať záležitosti, ako napríklad nominálnu hodnotu, výrobu, objem alebo sťahovanie eurobankoviek z obehu, sa takisto musia buď zrušiť, alebo sa musí uznať právomoc ECB v oblasti eurobankoviek podľa ustanovení zmluvy a štatútu. Bez ohľadu na to, ako sú medzi vládami a NCB rozdelené právomoci v oblasti mincí, musia príslušné ustanovenia uznať, že po prijatí eura právomoc schvaľovať objem emisií euromincí patrí ECB. Členský štát nemôže považovať obeživo svojej NCB za dlh voči vláde tohto štátu, inak by bola koncepcia jednotnej meny zmarená a bolo by to v rozpore s požiadavkami na právnu integráciu do Eurosystému[144].

Pokiaľ ide o správu devízových rezerv[145], zmluvu porušuje každý členský štát, ktorý prijal euro a ktorý neprevádza svoje oficiálne devízové rezervy[146] do vlastnej NCB. Okrem toho akékoľvek právo tretích osôb – napríklad vlády alebo parlamentu – ovplyvňovať rozhodnutia NCB v oblasti správy oficiálnych devízových rezerv by bolo nezlučiteľné s treťou zarážkou článku 127 ods. 2 zmluvy. NCB sú ďalej povinné poskytnúť ECB devízové rezervy pomerne k svojmu podielu na upísanom základnom imaní ECB. To znamená, že nesmú existovať žiadne právne prekážky pre prevod devízových rezerv NCB do ECB.

Pokiaľ ide o štatistiku, hoci nariadenia prijaté na základe článku 34.1 štatútu v oblasti štatistiky neudeľujú žiadne práva, ani neukladajú žiadne povinnosti členským štátom, ktoré neprijali euro, článok 5 štatútu, ktorý sa týka zberu štatistických informácií, sa vzťahuje na všetky členské štáty bez ohľadu na to, či prijali euro. Členské štáty, ktorých menou nie je euro, majú preto povinnosť navrhnúť a implementovať na národnej úrovni všetky opatrenia, ktoré považujú za vhodné na vykonávanie zberu štatistických informácií potrebných na plnenie požiadaviek ECB na štatistické vykazovanie a na včasnú prípravu v oblasti štatistiky, aby sa mohli stať členskými štátmi, ktorých menou je euro[147]. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú rámec pre spoluprácu medzi národnými centrálnymi bankami a národnými štatistickými úradmi, by mali zabezpečiť nezávislosť národných centrálnych bánk pri výkone ich úloh v súvislosti so štatistickým rámcom ESCB[148].

Finančné ustanovenia

Finančné ustanovenia v štatúte obsahujú pravidlá týkajúce sa účtovníctva[149], auditu[150], upisovania základného imania[151], prevodu devízových rezerv[152] a rozdeľovania menového príjmu[153]. NCB musia byť schopné plniť si svoje povinnosti, ktoré pre ne z týchto ustanovení vyplývajú, a preto sa všetky nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenia musia zrušiť.

Kurzová politika

Vnútroštátne právne predpisy členského štátu, pre ktorý platí výnimka, môžu ustanovovať, že za kurzovú politiku daného členského štátu zodpovedá vláda a NCB sa zveruje konzultačná a/alebo výkonná úloha. Avšak v okamihu, keď členský štát prijme euro, tieto právne predpisy musia zohľadňovať skutočnosť, že zodpovednosť za kurzovú politiku eurozóny v súlade s článkami 138 a 219 zmluvy prechádza na EÚ.

Medzinárodná spolupráca

Pre prijatie eura musia byť vnútroštátne právne predpisy zlučiteľné s článkom 6.1 štatútu, ktorý ustanovuje, že o zastupovaní ESCB v oblasti medzinárodnej spolupráce týkajúcej sa úloh, ktorými je poverený Eurosystém, rozhoduje ECB. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré NCB umožňujú zúčastňovať sa na činnosti medzinárodných menových inštitúcií, musia podmieniť takúto účasť súhlasom ECB (článok 6.2 štatútu).

Rôzne

Okrem vyššie uvedených otázok existujú v niektorých členských štátoch aj iné oblasti, v ktorých je potrebné upraviť vnútroštátne právne predpisy (napríklad v oblasti platobných a zúčtovacích systémov a výmeny informácií).


3 Stav hospodárskej konvergencie

Táto kapitola prináša horizontálny prehľad. Niektoré faktory, ktoré sú dôležité pre celkové hodnotenie, nie sú zahrnuté v tejto kapitole, ale v kapitolách 4 a 5.

Pokiaľ ide o plnenie konvergenčných kritérií, od uverejnenia Konvergenčnej správy z roku 2018 sa dosiahol iba obmedzený pokrok (tabuľka 3.1). V piatich zo siedmich krajín hodnotených v správe je inflácia HICP nad referenčnou hodnotou, v porovnaní s iba dvomi krajinami v roku 2018. V troch zo siedmich krajín hodnotených v správe sa priemerné 12-mesačné diferenciály dlhodobej úrokovej miery voči eurozóne od mája 2018 naďalej znižujú a iba v jednej krajine zostávajú nad referenčnou hodnotou, v porovnaní s dvoma krajinami v roku 2018. Žiadna z krajín nie je zapojená do mechanizmu výmenných kurzov (ERM II), dve krajiny však vyjadrili svoj zámer požiadať o zahrnutie svojich mien do mechanizmu. Meny niektorých krajín hodnotených v správe zaznamenali v posledných rokoch vo vzťahu k euru značné fluktuácie. Až na jednu podstatnú výnimku dosiahla väčšina krajín určitý pokrok v znižovaní rozpočtových nerovnováh.

Tabuľka 3.1

Prehľad ukazovateľov hospodárskej konvergencie

Zdroj: Európska komisia (Eurostat, Generálne riaditeľstvo pre hospodárske a finančné záležitosti) a Európsky systém centrálnych bánk.
1) Priemerná ročná percentuálna zmena. Údaje za rok 2020 sa týkajú obdobia od apríla 2019 do marca 2020.
2) Hovorí o tom, či sa aspoň časť roka na krajinu vzťahovalo rozhodnutie Rady EÚ o existencii nadmerného deficitu.
3) Informácie za rok 2020 sa týkajú obdobia do uzávierky štatistických údajov (7. mája 2020).
4) V percentách HDP. Údaje za rok 2020 sú prevzaté z hospodárskej prognózy Európskej komisie z jari 2020.
5) Ročná percentuálna zmena. Kladné (záporné) číslo vyjadruje zhodnotenie (znehodnotenie) voči euru. Údaje za rok 2020 sa týkajú obdobia od 1. januára 2020 do 31. marca 2020.
6) Priemerná ročná percentuálna úroková miera. Údaje za rok 2020 sa týkajú obdobia od apríla 2019 do marca 2020.
7) Referenčné hodnoty inflácie HICP a dlhodobej úrokovej miery sa týkajú obdobia od apríla 2019 do marca 2020; referenčné hodnoty rozpočtového salda a dlhu verejnej správy sa definujú v článku 126 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a v príslušnom Protokole (č. 12) o postupe pri nadmernom deficite.

Hospodárska situácia vo väčšine zo siedmich krajín hodnotených v tejto správe bola v období od zverejnenia predchádzajúcej konvergenčnej správy do vypuknutia krízy spojenej so šírením koronavírusu (COVID-19) v prvom štvrťroku 2020 celkovo stabilná. Napriek tomu, že situácia v zahraničnom prostredí sa najmä od roku 2019 zhoršovala, hospodársku aktivitu vo väčšine krajín podporoval predovšetkým výrazný domáci dopyt. Hybnou silou domáceho dopytu bol najmä udržateľný rast zamestnanosti a miezd, ako aj akomodačná menová a fiškálna politike vo viacerých krajinách. Podmienky na trhu práce sa vo väčšine krajín ešte viac zhoršili. Situáciu s nedostatkom pracovnej sily v niektorých krajinách ovplyvnil aj čistý úbytok ekonomicky aktívneho obyvateľstva v dôsledku emigrácie. Všetky krajiny zaznamenali ďalší pokrok pri odstraňovaní vonkajších nerovnováh a znižovaní závislosti od externého financovania, čo viedlo k zvýšeniu odolnosti väčšiny hodnotených krajín. Naďalej však pretrvávajú značné zraniteľnosti, ktorých pôvod a rozsah sa v jednotlivých krajinách líši. Neprijatie adekvátnych opatrení môže v krajinách s nižším HDP na obyvateľa viesť k spomaleniu procesu konvergencie v dlhodobom horizonte. Od začiatku roka 2020 sa však v dôsledku prepuknutia pandémie COVID-19 dramaticky zhoršilo hospodárske prostredie. Všetky hodnotené krajiny zaznamenali výrazné spomalenie hospodárskej aktivity a niektoré dokonca aj jej pokles. Na vykompenzovanie hospodárskych strát spôsobených šírením ochorenia COVID-19 prijali vnútroštátne orgány významné opatrenia fiškálnej, makroprudenciálnej a menovej politiky, ako aj opatrenia v oblasti dohľadu.

Pokiaľ ide o kritérium cenovej stability, priemerná 12-mesačná miera inflácie bola nad referenčnou hodnotou 1,8 % v piatich zo siedmich krajín hodnotených v tejto správe (graf 3.1). Bulharsko, Poľsko, Rumunsko, Česká republika a Maďarsko zaznamenali mieru inflácie výrazne nad referenčnou hodnotou, Švédsko pod referenčnou hodnotou a Chorvátsko výrazne pod referenčnou hodnotou. V súvislosti s pandémiou COVID-19 panuje výrazná miera neistoty, pokiaľ ide o vývoj miery inflácie v najbližších mesiacoch. V Konvergenčnej správe z roku 2018 boli Česká republika a Maďarsko jedinými krajinami, ktoré zaznamenali mieru inflácie nad v tom čase platnou referenčnou hodnotou 1,9 %.

Graf 3.1

Inflácia HICP

(priemerná ročná percentuálna zmena)

Zdroj: Eurostat.

V čase uverejnenia tejto správy sa na jednu zo skúmaných krajín vzťahoval postup pri nadmernom deficite, zatiaľ čo pri predchádzajúcej správe takémuto postupu nepodliehala žiadna krajina. Vzhľadom na pandémiu COVID-19 sa však v roku 2020 očakáva výrazné zhoršenie rozpočtových pozícií všetkých krajín. S výnimkou Rumunska mali všetky hodnotené krajiny v roku 2019 deficit pod referenčnou hodnotou 3 %. Bulharsko, Chorvátsko, Česká republika a Švédsko zaznamenali v roku 2019 prebytok. Deficit Rumunska sa od Konvergenčnej správy z roku 2018 výrazne zvýšil z 2,6 % HDP v roku 2017 na 4,3 % HDP v roku 2019 (graf 3.2) a v apríli 2020 sa voči krajine začal postup pri nadmernom deficite. Podľa hospodárskej prognózy Európskej komisie z jari 2020 by mal v dôsledku pandémie COVID-19 pomer deficitu k HDP vo všetkých krajinách okrem Bulharska v roku 2020 presiahnuť referenčnú hodnotu 3 %. Pri konvenčnom predpoklade žiadnych zmien politiky (a za predpokladu, že prijaté fiškálne opatrenia na zmiernenie krízy sú dočasné) by sa mali celkové deficity vo všetkých hodnotených krajinách okrem Rumunska od roku 2021 výrazne znižovať (pod referenčnú hodnotu 3 % HDP v Bulharsku, vo Švédsku a v Chorvátsku). Pokiaľ ide o kritérium dlhu, v Poľsku bol v roku 2019 pomer dlhu nižší ako 50 % HDP. V Českej republike, Rumunsku a vo Švédsku bol pomer dlhu medzi 30 % a 40 % HDP a v Bulharsku mierne prekračoval 20 % HDP (graf 3.3). Tak ako v roku 2017, aj v roku 2019 boli Chorvátsko a Maďarsko jedinými krajinami, kde pomer dlhu verejných financií k HDP prekročil referenčnú hodnotu 60 %. V oboch krajinách mal pomer dlhu od roku 2015 do roku 2019 klesajúci trend a do konca roka 2019 sa uspokojivým tempom približoval k úrovni 60 % HDP. Podľa hospodárskej prognózy Európskej komisie z jari 2020 by však mala pandémia COVID-19 vo všetkých hodnotených krajinách v roku 2020 spôsobiť rast pomeru dlhu.

Graf 3.2

Prebytok (+) alebo deficit (-) verejnej správy

(v % HDP)

Zdroj: Eurostat.
Poznámka: Údaje za rok 2017 boli od Konvergenčnej správy z roku 2018 mierne revidované.

Graf 3.3

Hrubý dlh verejnej správy

(v % HDP)

Zdroj: Eurostat.
Poznámka: Údaje za rok 2017 boli od Konvergenčnej správy z roku 2018 mierne upravené.

Pokiaľ ide o kritérium výmenného kurzu, v čase zverejnenia tejto správy nebola do mechanizmu ERM II zapojená žiadna z hodnotených krajín. Bulharské a chorvátske orgány však vyjadrili svoj zámer požiadať o zahrnutie leva a kuny do mechanizmu. V júli 2018 ministri financií krajín eurozóny, ECB a zástupcovia dánskeho ministra financií a guvernéra Danmarks Nationalbank privítali zámer bulharských orgánov zaviesť opatrenia potrebné na zabezpečenie úspešnej účasti na. Podobne v júli 2019 ministri financií krajín eurozóny a Dánska, ECB a zástupca guvernéra Danmarks Nationalbank privítali zámer chorvátskych orgánov zaviesť opatrenia potrebné na zabezpečenie úspešnej účasti na. Bulharsko a Chorvátsko v tomto smere prijali niekoľko záväzkov v oblasti politík, ktoré úzko súvisia s bezproblémovou účasťou na. Pokiaľ ide o vývoj výmenného kurzu, vo väčšine hodnotených krajín výmenný kurz vykazoval takmer počas celého referenčného obdobia (do februára 2020) pomerne vysoký stupeň volatility. Výnimku tvorili Bulharsko, ktoré má vo vzťahu k euru režim menovej rady, Chorvátsko, ktoré uplatňuje režim prísne riadeného pohyblivého výmenného kurzu, a v menšej miere aj Rumunsko. Maďarský forint a v menšej miere aj nový rumunský lei a švédska koruna sa voči euru v období do februára 2020 oslabili, zatiaľ čo poľský zlotý zostal v podstate bez zmeny a česká koruna sa zhodnotila (graf 3.4). V dôsledku vypuknutia epidémie koronavírusu v Európe a jej vplyvu na hospodársku aktivitu a globálne finančné trhy meny všetkých krajín hodnotených v tejto správe, s výnimkou bulharského leva, zaznamenali od marca 2020 výrazné tlaky na ich znehodnotenie.

Graf 3.4

Bilaterálne výmenné kurzy voči euru

(index: priemer z apríla 2018 = 100; denné údaje; 1. apríl 2018 – 31. marec 2020)

Zdroj: ECB.
Poznámka: Stúpanie (klesanie) znamená posilnenie (oslabenie) meny.

Pokiaľ ide o konvergenciu dlhodobých úrokových mier, iba jedna zo siedmich hodnotených krajín zaznamenala dlhodobé úrokové miery nad referenčnou hodnotou, ktorá bola 2,9 % (graf 3.5). Úrokové sadzby boli vyššie ako referenčná hodnota v Rumunsku, zatiaľ čo najnižšie hodnoty boli zaznamenané v Bulharsku a vo Švédsku. Pre porovnanie, v Konvergenčnej správe z roku 2018 bola dlhodobá úroková miera nad v tom čase platnou referenčnou hodnotou 3,2 % v Poľsku a v Rumunsku.

Graf 3.5

Dlhodobé úrokové miery

(v %; ročný priemer)

Zdroj: Eurostat a ECB.

Pri posudzovaní plnenia konvergenčných kritérií je najdôležitejšia udržateľnosť. Konvergencia sa musí dosahovať trvalo, nielen v danom čase. Prvá dekáda hospodárskej a menovej únie (HMÚ) ukázala, že slabé základy, príliš voľné makroekonomické nastavenie na úrovni krajín a príliš optimistické očakávania, pokiaľ ide o konvergenciu reálnych príjmov, predstavujú riziká nielen pre príslušné krajiny, ale aj pre bezproblémové fungovanie eurozóny ako celku. Dodržiavanie numerických konvergenčných kritérií v danom čase samo osebe nezaručuje bezproblémové členstvo v eurozóne. Krajiny vstupujúce do eurozóny by preto mali preukázať udržateľnosť svojho konvergenčného procesu a schopnosť plniť trvalé záväzky, ktoré predstavuje prijatie eura. Je to tak v záujme jednotlivých krajín, ako aj v záujme eurozóny.

Na dosiahnutie udržateľnej konvergencie sú vo viacerých hodnotených krajinách potrebné trvalé úpravy politík. Predpokladom udržateľnej konvergencie je makroekonomická stabilita, a najmä zdravá rozpočtová politika. Pre zvládnutie makroekonomických šokov je rozhodujúci vysoký stupeň flexibilnosti na trhu tovarov a služieb a na trhu práce. Musí existovať kultúra stability s pevne ukotvenými inflačnými očakávaniami, ktoré pomôžu vytvoriť prostredie cenovej stability. Na zvýšenie celkovej produktivity faktorov a dlhodobého hospodárskeho rastu sú potrebné priaznivé podmienky na efektívne využívanie kapitálu a pracovnej sily v hospodárstve. Udržateľná konvergencia si vyžaduje aj zdravé inštitúcie a priaznivé podnikateľské prostredie. Na dosiahnutie synchronizácie hospodárskych cyklov je potrebný vysoký stupeň hospodárskeho začlenenia do eurozóny. Musia existovať vhodné makroprudenciálne politiky na predchádzanie vzniku makroekonomických nerovnováh, ako je napríklad nadmerné zvyšovanie cien aktív či cykly vzostupu a pádu vo vývoji úverov. Taktiež musí existovať primeraný rámec dohľadu nad finančnými inštitúciami. V prípade krajín, pri ktorých Európska komisia vykonáva hĺbkové preskúmanie, je tento rámec nevyhnutný na riešenie nerovnováh v hospodárstve. A napokon, dôležitým faktorom pri hospodárskej integrácii a konvergencii je sila inštitucionálneho prostredia.


3.1 Kritérium cenovej stability

Päť zo siedmich hodnotených krajín zaznamenalo v marci 2020 priemernú 12-mesačnú mieru inflácie nad referenčnou hodnotou 1,8 % kritéria cenovej stability. Po náraste v roku 2018 sa inflácia v eurozóne v roku 2019 výrazne znížila, a to najmä v dôsledku nižších cien energií a spomalenia hospodárskej aktivity. Vo väčšine krajín hodnotených v tejto správe inflácia naopak pokračovala v raste alebo zotrvala na pomerne vysokej úrovni, k čomu prispel najmä silný domáci dopyt. Bulharsko, Poľsko, Rumunsko, Česká republika a Maďarsko zaznamenali mieru inflácie výrazne nad referenčnou hodnotou, Švédsko pod referenčnou hodnotou a Chorvátsko výrazne pod referenčnou hodnotou. Predovšetkým v dôsledku nižších cien ropy sa vo väčšine hodnotených krajín na začiatku roka 2020 znížila miera inflácie, aj keď v rôznej miere.

V posledných desiatich rokoch sa v hodnotených krajinách výrazne líšila priemerná miera aj volatilita inflácie. Rumunsko a Maďarsko zaznamenali v tomto období priemernú mieru inflácie HICP výrazne nad úrovňou 2 %. V Českej republike a v Poľsku bola priemerná miera inflácie bližšie k 1,5 %. V Bulharsku, Chorvátsku a vo Švédsku dosiahla inflácia za posledných desať rokov priemer iba mierne prevyšujúci úroveň 1,0 %. Dynamika cien bola v tomto období osobitne volatilná v Bulharsku, Maďarsku, Chorvátsku, Poľsku a Rumunsku, keď inflácia v týchto krajinách kolísala v pomerne širokom pásme. Švédsko zaznamenalo najnižšiu volatilitu miery inflácie. Napriek určitému pokroku pri dosahovaní konvergencie v posledných desiatich rokoch sa inflačné diferenciály v referenčnom období od apríla 2019 do marca 2020 zvýšili vo väčšine hodnotených krajín.

Dlhodobejší vývoj cien odrážal volatilnejšie makroekonomické prostredie v mnohých krajinách. V roku 2010 bol vývoj cien vo väčšine hodnotených krajín heterogénnejší, čiastočne vplyvom rozdielnej intenzity hospodárskeho oživenia a rozdielnych opatrení v oblasti regulovaných cien prijatých v jednotlivých krajinách po prudkom hospodárskom poklese. V roku 2013 začala mať inflácia vo všetkých hodnotených krajinách klesajúcu tendenciu a dosiahla historicky najnižšie, často až záporné úrovne. Táto rozsiahla zmena odrážala najmä vývoj globálnych cien komodít, nízke vonkajšie inflačné tlaky a pretrvávanie voľných kapacít v niektorých krajinách. Vývoj globálnych cien komodít mal vzhľadom na pomerne veľkú váhu energií a potravín v rámci koša HICP veľmi výrazný vplyv najmä na krajiny strednej a východnej Európy. V niektorých hodnotených krajinách vytváralo tlak na znižovanie inflácie aj znižovanie regulovaných cien a nepriamych daní alebo posilňovanie nominálneho efektívneho výmenného kurzu. Za týchto okolností došlo k značnému uvoľneniu menovej politiky. Od roku 2017 sa inflácia výrazne zvyšovala v dôsledku posilnenia hospodárskej aktivity, k čomu prispeli hlavne silný domáci dopyt a rastúce ceny energií a komodít. V roku 2019 a na začiatku roka 2020 zostala inflácia vo väčšine krajín hodnotených v tejto správe aj napriek nepriaznivému vývoju v zahraničí a nižším cenám energií na zvýšenej úrovni, k čomu prispel silný domáci dopyt, zhoršovanie podmienok na trhu práce a vývoj cien potravín. Nastavenie menovej a rozpočtovej politiky bolo v rovnakom období vo väčšine krajín aj naďalej akomodačné alebo veľmi akomodačné.

Inflácia by mala v najbližších rokoch vo väčšine hodnotených krajín klesať, hoci v niektorých krajinách zostane na pomerne vysokej úrovni. Pri súčasných mimoriadnych okolnostiach sú prognózy spojené s nezvyčajne vysokou mierou neistoty. Z dlhodobejšieho hľadiska sú obavy o udržateľnosť konvergencie v oblasti inflácie vo väčšine hodnotených krajín. Podľa hospodárskej prognózy Európskej komisie z jari 2020 by sa mala inflácia v horizonte prognózy vo väčšine krajín okrem Poľska znižovať. V roku 2020 sa v dôsledku pandémie COVID-19 opäť zhoršilo najmä medzinárodné prostredie. Rovnováhu medzi tlakmi na spomalenie inflácie spojenými so slabším dopytom a proinflačnými tlakmi spojenými s narušeniami dodávok, predovšetkým v prípade cien potravín, ktoré majú v niektorých hodnotených krajinách vysokú váhu v rámci koša HICP, sprevádza značná neistota. K deflačným tlakom by mal v roku 2020 prispieť aj prudký pokles cien ropy. V Českej republike, Maďarsku, Poľsku a Rumunsku by však mala inflácia v horizonte prognózy zotrvať nad úrovňou 1,8 %. Riziká ohrozujúce výhľad vývoja inflácie sú celkovo vyvážené vo všetkých krajinách s výnimkou Poľska, kde existujú riziká spomalenia jej rastu. Riziko vyššieho rastu cien predstavuje najmä rýchlejšie než očakávané oživenie po hospodárskom spomalení spôsobenom pandémiou COVID-19, zatiaľ čo výhľad rastu inflácie by mohlo výrazne nepriaznivo ovplyvniť dlhšie ako očakávané obdobie hospodárskeho poklesu. Pokiaľ ide o ďalší vývoj, proces dobiehania hospodársky rozvinutejších členských štátov bude mať v mnohých hodnotených krajinách strednej a východnej Európy pravdepodobne za následok kladné inflačné diferenciály voči eurozóne, keďže HDP na obyvateľa a cenová úroveň sú naďalej výrazne nižšie ako v eurozóne, pokiaľ v niektorých krajinách nenastane zhodnotenie nominálneho výmenného kurzu.

Prostredie priaznivé pre udržateľnú cenovú stabilitu v krajinách, na ktoré sa vzťahuje táto správa, si okrem iného vyžaduje hospodársku politiku zameranú na stabilitu, štrukturálne reformy a opatrenia na zabezpečenie finančnej stability. Vytvorenie a udržanie prostredia podporujúceho cenovú stabilitu bude veľmi závisieť od uskutočňovania ďalších štrukturálnych reforiem. V raste miezd by sa mal odzrkadľovať rast produktivity práce na úrovni jednotlivých podnikov a mali by sa v ňom zohľadňovať podmienky na trhu práce aj vývoj v konkurenčných krajinách. Je potrebné neustále reformné úsilie zamerané na ďalšie zlepšenie fungovania trhu práce a trhu tovarov a služieb a na udržanie priaznivých podmienok pre hospodársky rozvoj a rast zamestnanosti. Na tento účel sú v krajinách strednej a východnej Európy veľmi dôležité aj opatrenia na podporu lepšieho riadenia a ďalšie zvyšovanie kvality inštitúcií. Vzhľadom na obmedzený manévrovací priestor menovej politiky v podmienkach režimu prísne riadeného výmenného kurzu v Chorvátsku, ako aj rámca menovej rady v Bulharsku, a v záujme hladkého prechodu a účasti na ERM II je veľmi dôležité, aby schopnosť hospodárstva udržať cenovú stabilitu, vyrovnať sa so šokmi v jednotlivých krajinách a vyhnúť sa vzniku makroekonomických nerovnováh podporili aj opatrenia v iných oblastiach politiky. Opatrenia vo finančnom sektore a v oblasti dohľadu by sa mali zameriavať na ďalšie upevňovanie finančnej stability. Príslušné vnútroštátne orgány by mali v záujme ďalšieho upevnenia dôvery vo finančný systém naďalej zlepšovať svoje postupy dohľadu tým, že budú, okrem iného, dodržiavať relevantné odporúčania príslušných medzinárodných a európskych orgánov a úzko spolupracovať s ostatnými vnútroštátnymi orgánmi dohľadu členských štátov EÚ v rámci kolégií orgánov dohľadu.


3.2 Kritérium rozpočtovej pozície verejnej správy

V čase vydania tejto správy sa postup pri nadmernom deficite uplatňoval na jednu hodnotenú krajinu, zatiaľ čo v roku 2018 tomuto postupu nepodliehala žiadna z hodnotených krajín. Deficit Rumunska sa od roku 2018 prudko prehlbuje a v roku 2019 prekročil referenčnú hodnotu 3 % HDP. Postup pri nadmernom deficite sa začal v apríli 2020 a termín na korekciu bol stanovený na rok 2022. Všetky ostatné krajiny vykazovali v roku 2019 prebytok alebo pomer fiškálneho deficitu k HDP pod úrovňou referenčnej hodnoty. Maďarsko zaznamenalo deficit na úrovni 2,0 % HDP a Poľsko na úrovni 0,7 % HDP. Česká republika, Chorvátsko a Švédsko vykázali malé prebytky vo výške 0,3 %, 0,4 % a 0,5 % HDP, a prebytok Bulharska bol tesne nad úrovňou 2,0 % HDP.

V období od roku 2017 do roku 2019 sa rozpočtové saldo zhoršilo vo väčšine krajín, na ktoré sa vzťahuje táto správa, s výnimkou Bulharska, Maďarska a Poľska, kde sa saldo zlepšilo. Zhoršenie celkového salda v Rumunsku, Chorvátsku, Českej republike a vo Švédsku možno vysvetliť hlavne uvoľnením fiškálnej pozície, ktorú čiastočne vykompenzoval priaznivejší makroekonomický vývoj. V Poľsku a v Maďarsku prispeli k zníženiu pomeru celkového deficitu k HDP priaznivé makroekonomické podmienky.

Európska komisia predpokladá, že v roku 2020 bude v dôsledku pandémie COVID-19 pomer deficitu k HDP vyšší ako referenčná hodnota 3 % vo všetkých krajinách okrem Bulharska. Pod prudké zhoršenie salda verejných financií by sa mal podpísať výrazný pokles hospodárskej aktivity a fiškálne opatrenia prijaté na zmiernenie krízy. Rozpočtové saldo by sa malo zhoršiť o približne 3 percentuálne body v Maďarsku, o približne 5 percentuálnych bodov v Bulharsku a Rumunsku, o 6 až 7 percentuálnych bodov v Českej republike a vo Švédsku, o 7,5 percentuálneho bodu v Chorvátsku a o približne 9 percentuálnych bodov v Poľsku.

V Chorvátsku a Maďarsku pomer dlhu v roku 2019 prevyšoval 60 % HDP, zatiaľ čo v ostatných hodnotených krajinách bol pomer dlhu pod alebo výrazne pod touto hodnotou (tabuľka 3.1 a graf 3.3). V rokoch 2017 až 2019 sa pomer dlhu verejnej správy k HDP znížil vo všetkých hodnotených krajinách s výnimkou Rumunska, kde sa v podstate stabilizoval. Pomer dlhu klesol o 6,6 percentuálneho bodu v Maďarsku, o 5,7 percentuálneho bodu vo Švédsku, o 4,9 percentuálneho bodu v Bulharsku, o 4,7 percentuálneho bodu v Poľsku, o 4,5 percentuálneho bodu v Chorvátsku a o 3,9 percentuálneho bodu v Českej republike. Čo sa týka dlhodobejšieho hľadiska, v období od roku 2010 do roku 2019 sa pomer dlhu verejnej správy k HDP prudko zvýšil v Chorvátsku (o 15,4 percentuálneho bodu) a významne zvýšil v Rumunsku (o 5,6 percentuálneho bodu) a v Bulharsku (o 5,0 percentuálneho bodu), zatiaľ čo v ostatných krajinách sa tento pomer znížil.

V dôsledku pandémie COVID-19 Európska komisia v roku 2020 očakáva, že pomer dlhu bude vo všetkých krajinách rásť. Projekcie Komisie taktiež naznačujú, že pomer dlhu zostane v roku 2020 pod referenčnou hodnotou 60 % alebo výrazne nižšie vo všetkých krajinách, s výnimkou Chorvátska a Maďarska.

Pokiaľ ide o ďalší vývoj, bez ohľadu na politické opatrenia prijaté v súvislosti s pandémiou COVID-19 je veľmi dôležité, aby hodnotené krajiny dosiahli a/alebo si udržali zdravú a udržateľnú fiškálnu pozíciu. Rumunsko, ktoré v roku 2019 prekročilo hranicu pomeru deficitu, by malo zabezpečiť dodržiavanie pravidiel Paktu stability a rastu a napraviť svoj nadmerný deficit do roku 2022. Krajiny, ktorých pomer dlhu k HDP prevyšuje referenčnú hodnotu, by v súlade s ustanoveniami paktu mali zabezpečiť jeho dostatočný pokles, pri ktorom však zohľadnia pandémiu COVID-19. Ďalšia konsolidácia by uľahčila aj riešenie rozpočtových problémov súvisiacich s nepriaznivým demografickým vývojom, ako aj budovanie rezerv potrebných na to, aby mohli pôsobiť automatické stabilizátory. Silné vnútroštátne fiškálne rámce, ktoré sú plne v súlade s pravidlami EÚ a účinne sa realizujú, by mali podporovať fiškálnu konsolidáciu a obmedzovať prekračovanie verejných výdavkov, a zároveň pomáhať predchádzať opätovnému vzniku makroekonomických nerovnováh. Fiškálne stratégie by mali byť celkovo v súlade s komplexnými štrukturálnymi reformami zameranými na zvýšenie potenciálneho rastu a zamestnanosti.


3.3 Kritérium výmenného kurzu

V čase vydania tejto správy nie je žiadna z hodnotených krajín zapojená do ERM II. Sedem hodnotených krajín uplatňuje rôzne režimy výmenných kurzov. V júli 2018 a v júli 2019 však bulharské a chorvátske orgány vyjadrili svoj zámer požiadať o zahrnutie leva a kuny do mechanizmu ERM II, pričom v príslušných procesoch sa odvtedy dosiahol významný pokrok.

Bulharský lev zostal počas referenčného obdobia v rámci režimu menovej rady fixovaný na úrovni 1,95583 leva za euro. Tento kurzový režim sa uplatňoval v prostredí väčšinou nízkych krátkodobých diferenciálov úrokových mier voči eurozóne.

S chorvátskou kunou a novým rumunským lei sa obchodovalo v režimoch výmenného kurzu zahŕňajúcich – v rôznej miere – riadený pohyblivý kurz voči euru. V prípade chorvátskej kuny sa to prejavilo vo veľmi nízkej volatilite výmenného kurzu a v nízkych diferenciáloch krátkodobej úrokovej miery voči eurozóne. Výmenný kurz nového rumunského lei voči euru vykazoval nízky stupeň volatility, pričom diferenciály krátkodobej úrokovej miery voči eurozóne zostali na pomerne vysokých úrovniach počas celého referenčného obdobia. S nástupom napätia na finančných trhoch z dôvodu zintenzívnenia ochorenia COVID-19 v marci 2020 však obe meny zaznamenali tlaky na ich znehodnotenie.

So všetkými ostatnými menami sa obchodovalo v režimoch pružného výmenného kurzu s veľmi volatilným výmenným kurzom vo väčšine krajín, a to najmä po nástupe napätia na finančných trhoch z dôvodu zintenzívnenia pandémie ochorenia COVID-19 v marci 2020. Diferenciály krátkodobých úrokových mier voči eurozóne boli nízke vo Švédsku a v Maďarsku, ale pomerne vysoké v Poľsku a Českej republike. Sveriges Riksbank mala v referenčnom období uzavretú s ECB swapovú dohodu, ktorá vzhľadom na to, že pomohla zmierniť finančné problémy, mohla mať vplyv aj na vývoj výmenného kurzu.


3.4 Kritérium dlhodobej úrokovej miery

Iba jedna zo siedmich hodnotených krajín zaznamenala v referenčnom období od apríla 2019 do marca 2020 priemernú dlhodobú úrokovú mieru nad referenčnou hodnotou 2,9 %. Vo Švédsku bola priemerná dlhodobá úroková miera mierne záporná na úrovni -0,1 %. V Bulharsku predstavovala 0,3 %, zatiaľ čo v Českej republike a Chorvátsku boli priemerné dlhodobé úrokové miery 1,5 % a 0,9 %. V Maďarsku a Poľsku boli úrokové sadzby stabilné pod úrovňou 2,5 %, zatiaľ čo v Rumunsku priemerná dlhodobá úroková miera dosiahla 4,4 % a prekročila tak referenčnú hodnotu 2,9 %. Po nástupe napätia na finančných trhoch z dôvodu zintenzívnenia pandémie COVID-19 v marci 2020, teda na konci referenčného obdobia, centrálne banky Chorvátska, Maďarska, Poľska a Rumunska oznámili a v niektorých prípadoch aj spustili programy nákupu štátnych dlhopisov. Švédsko oznámilo zvýšenie celkového objemu svojho programu nákupu dlhových cenných papierov, ktorý zahŕňa aj štátne dlhopisy.

Od Konvergenčnej správy z roku 2018 bola dynamika spreadov dlhodobých úrokových mier voči priemeru eurozóny v hodnotených krajinách skôr heterogénna. Táto heterogénnosť odzrkadľuje rozdiely v cyklických pozíciách jednotlivých krajín a v hodnoteniach finančných trhov, pokiaľ ide o citlivosť krajín na vývoj vo vonkajšom a domácom prostredí vrátane vývoja rozpočtovej výkonnosti a perspektívy udržateľnej konvergencie. V jednej zo siedmich hodnotených krajín, vo Švédsku, je diferenciál úrokovej miery záporný, zatiaľ čo v Bulharsku je diferenciál na nulovej úrovni. Švédsko je modernou a vyspelou ekonomikou, ktorej finančný systém je už výrazne integrovaný s eurozónou, zatiaľ čo v Bulharsku je bankový systém prevažne vo vlastníctve bánk z eurozóny a centrálna banka krajiny uplatňuje režim menovej rady, v rámci ktorého de facto preberá menové podmienky eurozóny. Pokračujúca fiškálna konsolidácia v Chorvátsku v posledných rokoch pomohla znížiť diferenciál úrokových mier voči eurozóne do konca referenčného obdobia na približne 80 bázických bodov. V Českej republike, Maďarsku a v Poľsku sa diferenciály pohybujú v rozpätí od 110 do 220 bázických bodov, a to najmä v dôsledku vyššej inflácie a rýchlejšieho rastu reálneho HDP. Rumunsko je jedinou krajinou s významným diferenciálom úrokových mier. Po trojročnom raste spôsobenom domácimi aj externými nerovnováhami predstavoval na konci referenčného obdobia približne 440 bázických bodov.


3.5 Ďalšie relevantné faktory

Podľa Európskej komisie dosiahla väčšina hodnotených krajín pokrok pri riešení nerovnováh vo svojich hospodárstvach, aj keď na rôznej úrovni. Podľa hĺbkových preskúmaní Európskej komisie, ktorých výsledky boli zverejnené 26. februára 2020, makroekonomické nerovnováhy boli zaznamenané v Chorvátsku, Rumunsku a vo Švédsku. Bulharsko už nie je klasifikované ako krajina s makroekonomickými nerovnováhami. V prípade Chorvátska Komisia zistila, že nerovnováhy sú spojené s vysokou mierou verejného, súkromného i zahraničného dlhu. S hospodárskym oživením začali tieto nerovnováhy v úrovni čistých zahraničných aktív a pasív (stock imbalances) ustupovať. Pokiaľ ide o Rumunsko, Komisia skonštatovala, že v dôsledku výrazne expanzívnej fiškálnej politiky v krajine pretrvávajú zraniteľnosti spojené s poklesom nákladovej konkurencieschopnosti a rastúcim deficitom bežného účtu, ktoré sa v prípade zachovania súčasného trendu budú ďalej prehlbovať. V prípade Švédska Komisia zistila, že napriek nedávnym zlepšeniam zostávajú ceny nehnuteľností na bývanie na historicky vysokých úrovniach a zadlženosť domácností sa naďalej zvyšuje. Hoci Európska komisia klasifikovala ostatné hodnotené krajiny ako krajiny bez nerovnováh, aj tie čelia viacerým problémom.

Vonkajšie pozície väčšiny krajín sa v posledných rokoch stabilizovali. Z hodnotiacej tabuľky postupu pri makroekonomickej nerovnováhe vyplýva, že trojročné priemerné saldá bežného účtu vykazovali v rokoch 2018 a 2019 prebytok (tabuľka 3.2) takmer vo všetkých hodnotených krajinách, s výnimkou Poľska, ktoré zaznamenalo mierny deficit, a Rumunska, kde sa deficit naďalej zvyšoval.

Záporná čistá medzinárodná investičná pozícia vyjadrená podielom na HDP sa znížila, zostala však na vysokej úrovni takmer vo všetkých hodnotených krajinách. Čisté zahraničné záväzky krajín strednej a východnej Európy sú hlavne v priamych zahraničných investíciách, čo sa považuje za stabilnú formu financovania. V roku 2019 bola čistá medzinárodná investičná pozícia vyššia ako orientačná hraničná hodnota -35 % HDP v štyroch zo siedmich hodnotených krajín. Najnižšie čisté zahraničné záväzky mala Česká republika (20,7 % HDP), kým Švédsko zaznamenalo kladnú čistú medzinárodnú investičnú pozíciu (20,9 % HDP).

Počas trojročného obdobia od roku 2016 do roku 2019 sa reálne efektívne výmenné kurzy deflované HICP a vyjadrené cenovou a nákladovou konkurencieschopnosťou vo väčšine hodnotených krajín v rôznej miere zhodnotili, jedinou výnimkou bolo Švédsko. Trojročná miera rastu jednotkových nákladov práce, ktorá v predkrízových rokoch dosahovala takmer vo všetkých krajinách veľmi vysoké úrovne, začala opäť rásť a v štyroch zo siedmich krajín hodnotených v tejto správe presiahla orientačnú hraničnú hodnotu 12 %, v niektorých prípadoch dokonca veľmi výrazne. Veľmi vysokú úroveň dosiahla v Rumunsku, kde trojročná miera rastu jednotkových nákladov práce v roku 2019 predstavovala 24,9 %. Počas päťročného obdobia od roku 2015 do roku 2019 všetky krajiny okrem Švédska zaznamenali výrazný rast vývozných trhových podielov, ktorý sa však postupne spomaľuje.

Ceny nehnuteľností na bývanie opäť rástli vo všetkých hodnotených krajinách okrem Švédska. Tempo rastu cien nehnuteľností na bývanie sa zvýšilo a dosiahlo alebo prekonalo orientačnú hraničnú hodnotu 6 % vo všetkých krajinách okrem Bulharska a Švédska. Zatiaľ čo vo Švédsku začali ceny nehnuteľností na bývanie po prudkom náraste v posledných rokoch postupne klesať, čiastočne v dôsledku obmedzení na strane ponuky a rekordne nízkych úrokových sadzieb, v Českej republike a najmä v Maďarsku naďalej rástli veľmi rýchlym tempom, ktoré prekonalo aj orientačnú hraničnú hodnotu. Aj k tomuto rastu prispeli nízke úrokové sadzby.

Tabuľka 3.2

Hodnotiaca tabuľka dohľadu nad makroekonomickými nerovnováhami

Tabuľka 3.2a – Ukazovatele vonkajších nerovnováh a konkurencieschopnosti

Tabuľka 3.2b – Ukazovatele vnútorných nerovnováh a nezamestnanosti

Zdroj: Európska komisia (Eurostat, Generálne riaditeľstvo pre hospodárske a finančné záležitosti) a Európsky systém centrálnych bánk.
Poznámka: V tejto tabuľke sú údaje dostupné k 7. máju 2020, teda ku dňu uzávierky tejto správy, preto sa líši od hodnotiacej tabuľky uverejnenej v správe o mechanizme varovania z novembra 2019.
1) V percentách HDP, trojročný priemer.
2) V percentách HDP.
3) Trojročná percentuálna zmena vzťahujúca sa na 41 iných priemyselných krajín. Kladná hodnota znamená stratu konkurencieschopnosti.
4) Päťročná percentuálna zmena.
5) Trojročná percentuálna zmena.
6) Medziročná percentuálna zmena.
7) Trojročný priemer.
8) Trojročná zmena v percentuálnych bodoch.

Pomerne dlhé obdobie expanzie úverov pred finančnou krízou zanechalo v súkromnom nefinančnom sektore niektorých hodnotených krajín vysoké, aj keď mierne klesajúce úrovne akumulovaného dlhu. Tento dlh je v týchto krajinách naďalej najcitlivejšou oblasťou, aj keď miera expanzie úverov sa postupne znižuje a v žiadnej z hodnotených krajín neprekračuje orientačnú hraničnú hodnotu 14 %. Švédsko však naďalej zaznamenáva obzvlášť vysokú úroveň zadlženia v súkromnom sektore, ktorá v roku 2019 presiahla 200 % HDP.

Opatrenia vo finančnom sektore v hodnotených krajinách by sa mali zameriavať na to, aby tento sektor riadne prispieval k hospodárskemu rastu a cenovej stabilite, a opatrenia v oblasti dohľadu by mali viesť k stabilizácii rámca dohľadu, čo je podmienkou zapojenia do jednotného mechanizmu dohľadu (Single Supervisory Mechanism – SSM). Príslušné vnútroštátne orgány by mali v záujme ďalšieho upevnenia dôvery vo finančný systém naďalej zlepšovať svoje postupy dohľadu tým, že budú okrem iného dodržiavať relevantné odporúčania príslušných medzinárodných a európskych orgánov a úzko spolupracovať s vnútroštátnymi orgánmi dohľadu iných krajín EÚ v rámci kolégií orgánov dohľadu.

Proces konsolidácie po finančnej kríze viedol v niektorých hodnotených krajinách k pomerne vysokej úrovni nezamestnanosti, ktorá však mala v posledných rokoch klesajúci trend. Miera nezamestnanosti sa v sledovanom období vo väčšine krajín opäť znížila a vo všetkých hodnotených krajinách zostáva pod úrovňou orientačnej hraničnej hodnoty 10 %. Zatiaľ čo v Chorvátsku zostáva nezamestnanosť naďalej vysoká aj napriek významnému poklesu, čiastočne v dôsledku výrazného zníženia dlhodobej nezamestnanosti a najmä nezamestnanosti mladých, Maďarsko, Česká republika a Poľsko zaznamenali rekordne nízku mieru nezamestnanosti a niektoré krajiny čoraz častejšie čelia nedostatku pracovnej sily v niektorých segmentoch trhu práce.

Ďalším dôležitým faktorom pri analýze udržateľnosti hospodárskej integrácie a konvergencie je sila inštitucionálneho prostredia. Nízka kvalita inštitúcií a slabá úroveň riadenie môžu odzrkadľovať napríklad nevyhovujúce podnikateľské prostredie, neúčinnú verejnú správu, daňové úniky, korupciu, nedostatočnú mieru sociálneho začlenenia, nízku mieru transparentnosti, slabú nezávislosť súdov a/alebo zlý prístup k online službám. Zvýšenie kvality inštitúcií by v niektorých krajinách strednej a východnej Európy pomohlo odstrániť nepružnosti a prekážky efektívneho využívania výrobných faktorov a ich umiestňovania, a tým zlepšiť dlhodobú kapacitu rastu ich hospodárstiev. Akékoľvek obmedzenia potenciálneho hospodárskeho rastu vyplývajúce zo slabého inštitucionálneho prostredia môžu oslabovať schopnosť krajiny splácať dlh a sťažovať jej hospodársku konsolidáciu. Inštitucionálne prostredie môže tiež vplývať na schopnosť krajiny zavádzať nevyhnutné politické opatrenia.

Kvalita inštitúcií a riadenia sú na pomerne nízkej úrovni vo všetkých hodnotených krajinách okrem Švédska, najmä však v Bulharsku, Rumunsku, Chorvátsku a Maďarsku. To môže predstavovať riziko pre odolnosť hospodárstva a udržateľnosť konvergencie. Konkrétne inštitucionálne ukazovatele celkovo potvrdzujú nízku kvalitu inštitúcií a riadenia vo väčšine krajín, pričom však existujú niektoré významné rozdiely (grafy 3.6 a 3.7).[154] Najväčším výzvam v tomto smere spomedzi všetkých krajín EÚ čelí Bulharsko, Rumunsko, Chorvátsko a Maďarsko.

Graf 3.6

Pozícia krajín EÚ z hľadiska kvality inštitúcií

Zdroj: Worldwide Governance Indicators 2019, The Global Competitiveness Report 2019 (Svetové ekonomické fórum), Corruption Perceptions Index 2019 (Transparency International) a Doing Business 2020 (Svetová banka).
Poznámka: Krajiny sú hodnotené od 1 (najlepší výsledok v rámci EÚ) do 27 (najhorší výsledok v rámci EÚ) a sú zoradené podľa priemernej pozície v najnovšom hodnotení. V správe Doing Business je Malta zahrnutá len od roku 2013 a Cyprus len od roku 2010.

Graf 3.7

Pozícia krajín EÚ z hľadiska kvality inštitúcií podľa jednotlivých ukazovateľov

Zdroj: Worldwide Governance Indicators 2019, The Global Competitiveness Report 2019 (Svetové ekonomické fórum), Corruption Perceptions Index 2019 (Transparency International) a Doing Business 2020 (Svetová banka).
Poznámka: Krajiny sú hodnotené od 1 (najlepší výsledok v rámci EÚ) do 27 (najhorší výsledok v rámci EÚ) a sú zoradené podľa priemernej pozície v najnovšom hodnotení.

Na zrýchlenie hospodárskeho rastu a zvýšenie konkurencieschopnosti sú vo väčšine hodnotených krajín potrebné rozsiahle štrukturálne reformy. Rýchlejšiemu rastu produktivity by pomohlo skvalitnenie miestnych inštitúcií, riadenia a podnikateľského prostredia spolu s ďalším pokrokom v oblasti reformy a privatizácie štátnych podnikov a efektívneho čerpania prostriedkov EÚ. Rýchlejší rast produktivity by zasa prispel k zvýšeniu konkurencie v hlavných regulovaných odvetviach (napríklad v energetike a v doprave), k zmierneniu prekážok vstupu veľmi potrebných súkromných investícií a k ich podpore.

Na podporu hladkého priebehu konvergencie sú napokon nevyhnutné aj inštitucionálne aspekty súvisiace s kvalitou štatistík. Týka sa to, okrem iného, právnej nezávislosti národných štatistických úradov, ich administratívnej kontroly a rozpočtovej nezávislosti, právneho mandátu na zber údajov a právnych ustanovení upravujúcich dôvernosť štatistických údajov, ktoré sa podrobnejšie opisujú v kapitole 6.


4 Zhrnutie za jednotlivé krajiny

4.1 Bulharsko

V marci 2020 dosiahla priemerná dvanásťmesačná miera inflácie HICP v Bulharsku 2,6 %, čo je výrazne nad referenčnou hodnotou 1,8 % stanovenou ako kritérium cenovej stability. Vzhľadom na pandémiu koronavírusu (COVID-19) je vývoj tejto miery v najbližších mesiacoch spojený s vysokou neistotou. V rámci kompenzácie hospodárskych škôd spôsobených pandémiou COVID-19 prijali vnútroštátne orgány rozsiahle rozpočtové a makroprudenciálne opatrenia. V priebehu posledných desiatich rokov sa táto miera pohybovala v pomerne širokom rozpätí od -1,7 % do 3,8 %, pričom priemer za toto obdobie bol nevýrazný na úrovni 1,1 %. Čo sa týka ďalšieho vývoja, existujú obavy o udržateľnosť inflačnej konvergencie v Bulharsku v dlhodobejšom horizonte, a to aj vzhľadom na výrazný rast jednotkových nákladov práce, najmä v rokoch 2017 a 2018. Proces dobiehania hospodársky rozvinutejších členských krajín bude mať pravdepodobne za následok kladné inflačné diferenciály voči eurozóne, keďže úroveň HDP na obyvateľa i cenová hladina v Bulharsku sú v porovnaní s eurozónou stále podstatne nižšie. V záujme prevencie hromadenia nadmerných cenových tlakov a makroekonomických nerovnováh je nevyhnutné podporiť proces dobiehania primeranými politikami.

V roku 2019 bolo saldo rozpočtu a dlh verejnej správy v Bulharsku v súlade s maastrichtskými kritériami. V rokoch 2020 až 2021 sa však očakáva výrazné zhoršenie rozpočtovej situácie. Na Bulharsko sa od roku 2012 vzťahuje preventívna časť Paktu stability a rastu. Od roku 2012 do roku 2019 (s výnimkou roku 2014) Bulharsko bez problémov spĺňalo kritériá deficitu i dlhu. Na rok 2020 však Európska komisia vo svojej hospodárskej prognóze z jari 2020 predpokladá prudké zhoršenie rozpočtovej pozície, ktoré je výsledkom kombinovaného účinku výrazného oslabenia hospodárskej aktivity a rozpočtových opatrení zavedených na zmiernenie následkov krízy. Podľa správy Komisie o udržateľnosti dlhu (Debt Sustainability Monitor) z roku 2019, vydanej ešte pred vypuknutím pandémie COVID-19, Bulharsko v strednodobom a dlhodobom horizonte čelilo nízkym rizikám ohrozujúcim udržateľnosť verejných financií. Odhliadnuc od opatrení zavedených v reakcii na pandémiu COVID-19 je na zaistenie stabilných verejných financií v budúcnosti aj naďalej nevyhnutná obozretná a prorastová rozpočtová politika.

Počas dvojročného referenčného obdobia od 1. apríla 2018 do 31. marca 2020 nebol bulharský lev zapojený do mechanizmu ERM II. Jeho výmenný kurz bol však pevne stanovený v rámci menovej rady na úrovni 1,95583 leva za euro. Za posledných desať rokov došlo v Bulharsku k zlepšeniu salda spojeného bežného a kapitálového účtu a čisté zahraničné záväzky krajiny sa výrazne znížili. Dňa 29. júna 2018 bulharské orgány oznámili svoj zámer uchádzať sa o zapojenie bulharského leva do mechanizmu ERM II. Ministri financií krajín eurozóny, ECB a zástupcovia ministra financií Dánska a guvernéra Danmarks Nationalbank 12. júla 2018 privítali zámer bulharských orgánov zaviesť potrebné opatrenia na úspešné zapojenie meny do mechanizmu ERM II. Bulharsko prijalo celý rad záväzkov v oblastiach politík, ktoré sú vysoko relevantné z hľadiska hladkého prechodu do mechanizmu ERM II a účasti v ňom. Ide o záväzky týkajúce sa bankového dohľadu, ďalších aspektov finančného sektora, kvality inštitúcií a riadenia. ECB a Európska komisia monitorujú účinnú realizáciu týchto záväzkov, pričom konajú v oblastiach svojej pôsobnosti v súlade so zmluvami a sekundárnou legislatívou.

V sledovanom období od apríla 2019 do marca 2020 dosahovali dlhodobé úrokové miery v Bulharsku v priemere 0,3 %, čo je výrazne pod referenčnou hodnotou 2,9 % stanovenou ako konvergenčné kritérium úrokových mier. Dlhodobé úrokové miery v Bulharsku zaznamenávajú od roku 2010 pokles: priemerná dvanásťmesačná miera klesla z úrovne nad 7 % pod 0,5 %.

Vytvorenie priaznivého prostredia pre udržateľnú konvergenciu si v Bulharsku vyžaduje realizáciu hospodárskej politiky zameranej na stabilitu a rozsiahle štrukturálne reformy. Pokiaľ ide o makroekonomické nerovnováhy, Komisia si vo svojej správe o mechanizme varovania za rok 2020 Bulharsko na hĺbkové hodnotenie nevybrala. K udržateľnosti konvergencie a ekonomickej odolnosti krajiny by prispeli rozsiahle štrukturálne reformy zamerané na posilnenie štrukturálnej odolnosti, podnikateľského prostredia, finančnej stability, kvality inštitúcií a riadenia. V oblasti bankového dohľadu príslušné bulharské orgány dňa 18. júla 2018 so zreteľom na účasť v mechanizme ERM II predložili žiadosť o nadviazanie úzkej spolupráce s ECB v rámci jednotného mechanizmu dohľadu. V súlade s príslušným postupom ECB dňa 26. júla 2019 zverejnila výsledky komplexného hodnotenia šiestich bulharských bánk. V rámci hodnotenia boli stanovené nápravné opatrenia, v prípade dvoch bánk ako požiadavky, s termínom realizácie do deviatich mesiacov od dátumu zverejnenia.

Bulharské právne predpisy nespĺňajú všetky požiadavky na nezávislosť centrálnej banky, zákaz menového financovania a právnu integráciu do Eurosystému. Bulharsko je členským štátom EÚ, pre ktorý platí výnimka, a preto musí splniť všetky adaptačné požiadavky stanovené v článku 131 zmluvy.


4.2 Česká republika

V marci 2020 dosiahla priemerná dvanásťmesačná miera inflácie HICP v Českej republike 2,9 %, čo je výrazne nad referenčnou hodnotou 1,8 % stanovenou ako kritérium cenovej stability. Vzhľadom na pandémiu koronavírusu (COVID-19) je vývoj tejto miery v najbližších mesiacoch spojený s vysokou neistotou. V rámci kompenzácie hospodárskych škôd spôsobených pandémiou COVID-19 prijali vnútroštátne orgány rozsiahle rozpočtové, makroprudenciálne a menovopolitické opatrenia. V priebehu posledných desiatich rokov sa táto miera pohybovala v rozpätí od 0,2 % do 3,6 %, pričom celkový priemer za toto obdobie bol na stredne vysokej úrovni 1,6 %. Čo sa týka budúceho vývoja, v prípade Českej republiky existujú obavy v súvislosti s dlhodobejšou udržateľnosťou inflačnej konvergencie. Keďže úroveň HDP na obyvateľa i cenová hladina v Českej republike sú v porovnaní s eurozónou stále podstatne nižšie, proces dobiehania hospodársky rozvinutejších členských krajín môže mať za následok kladné inflačné diferenciály voči eurozóne, pokiaľ tento faktor nevyváži zhodnocovanie nominálneho výmenného kurzu. V záujme prevencie hromadenia nadmerných cenových tlakov a makroekonomických nerovnováh je nevyhnutné podporiť proces dobiehania primeranými politikami.

V roku 2019 bolo rozpočtové saldo a dlh verejnej správy v Českej republike v súlade s maastrichtskými kritériami. V dôsledku pandémie COVID-19 sa však očakáva výrazné zhoršenie rozpočtovej pozície v rokoch 2020 až 2021. Na Českú republiku sa od roku 2014 vzťahuje preventívna časť Paktu stability a rastu. Kritériá deficitu i dlhu krajina v nasledujúcom období až do roku 2019 bez problémov spĺňala. Európska komisia však vo svojej hospodárskej prognóze z jari 2020 predpokladá prudké zhoršenie rozpočtovej pozície, ktoré je výsledkom kombinovaného účinku výrazného oslabenia hospodárskej aktivity a rozpočtových opatrení zavedených na zmiernenie následkov krízy. Podľa správy Komisie o udržateľnosti dlhu (Debt Sustainability Monitor) z roku 2019, vydanej ešte pred vypuknutím pandémie COVID-19, bolo fiškálne riziko v krátkodobom a strednodobom horizonte nízke, no v dlhodobom horizonte vznikali riziká spojené so starnutím populácie. Odhliadnuc od opatrení zavedených v reakcii na pandémiu COVID-19 je na zaistenie stabilných verejných financií v budúcnosti nevyhnutná obozretná rozpočtová politika.

Počas dvojročného referenčného obdobia od 1. apríla 2018 do 31. marca 2020 sa česká koruna nezúčastňovala na mechanizme ERM II. Obchodovalo sa s ňou v rámci pružného kurzového režimu. Po zrušení spodného kurzového limitu v roku 2017 vykazovala česká koruna voči euru počas dvojročného referenčného obdobia pomerne vysokú mieru volatility. Dňa 31. marca 2020 bol výmenný kurz na úrovni 27,312 koruny za euro, t. j. o 7,7 % slabší ako jeho priemerná úroveň v apríli 2018. Za posledných desať rokov došlo k zlepšeniu salda spojeného bežného a kapitálového účtu a čisté zahraničné záväzky krajiny sa znížili.

V sledovanom období od apríla 2019 do marca 2020 dosahovali dlhodobé úrokové miery v Českej republike v priemere 1,5 %. Nachádzali sa teda pod referenčnou hodnotou 2,9 % stanovenou ako konvergenčné kritérium úrokových mier. Dlhodobé úrokové miery v Českej republike zaznamenávajú od roku 2010 pokles: priemerná dvanásťmesačná miera klesla z takmer 5 % na 1,5 %.

Vytvorenie priaznivého prostredia pre udržateľnú konvergenciu si vyžaduje realizáciu hospodárskej politiky zameranej na cenovú stabilitu vrátane cielených štrukturálnych reforiem zameraných na zabezpečenie makroekonomickej stability. Čo sa týka makroekonomických nerovnováh, Európska komisia si Českú republiku vo svojej správe o mechanizme varovania za rok 2020 na hĺbkové hodnotenie nevybrala. Napriek tomu je v záujme odstránenia štrukturálnych nedostatkov, ktoré by mohli oslabovať vyhliadky rastu, potrebné zintenzívniť cielené štrukturálne reformy týkajúce sa politík trhu práce a trhu tovarov a služieb, ako aj podnikateľského prostredia. V záujme zvýšenia dôvery vo finančný systém by príslušné vnútroštátne orgány mali pokračovať v zdokonaľovaní svojich postupov dohľadu, okrem iného aj na základe platných odporúčaní príslušných medzinárodných a európskych orgánov, ako aj prostredníctvom úzkej spolupráce s vnútroštátnymi orgánmi dohľadu ostatných členských štátov EÚ v rámci kolégií dohľadu.

České právne predpisy nespĺňajú všetky požiadavky na nezávislosť centrálnej banky, zákaz menového financovania a právnu integráciu do Eurosystému. Česká republika je členským štátom EÚ, pre ktorý platí výnimka, a preto musí splniť všetky adaptačné požiadavky stanovené v článku 131 zmluvy.


4.3 Chorvátsko

V marci 2020 dosiahla priemerná dvanásťmesačná miera inflácie HICP v Chorvátsku 0,9 %, čo je výrazne pod referenčnou hodnotou 1,8 % stanovenou ako kritérium cenovej stability. Vzhľadom na pandémiu koronavírusu (COVID-19) je vývoj tejto miery v najbližších mesiacoch spojený s vysokou neistotou. V rámci kompenzácie hospodárskych škôd spôsobených pandémiou COVID-19 prijali vnútroštátne orgány rozsiahle rozpočtové a menovopolitické opatrenia. V priebehu posledných desiatich rokov sa táto miera pohybovala v pomerne širokom rozpätí od -0,8 % do 4,0 %, pričom priemer za toto obdobie bol nevýrazný na úrovni 1,2 %. Čo sa týka budúceho vývoja, v prípade Chorvátska existujú obavy v súvislosti s dlhodobejšou udržateľnosťou inflačnej konvergencie. Proces dobiehania hospodársky rozvinutejších členských krajín bude mať pravdepodobne za následok kladné inflačné diferenciály voči eurozóne, keďže úroveň HDP na obyvateľa i cenová hladina v Chorvátsku sú v porovnaní s eurozónou stále podstatne nižšie. V záujme prevencie hromadenia nadmerných cenových tlakov a makroekonomických nerovnováh je nevyhnutné podporiť proces dobiehania primeranými politikami.

V roku 2019 bolo saldo rozpočtu verejnej správy v Chorvátsku v súlade s maastrichtskými kritériami, zatiaľ čo jeho dlh, napriek poklesu zaznamenanému v rokoch 2015 – 2019, referenčnú hodnotu prekračoval. V dôsledku pandémie COVID-19 sa navyše v rokoch 2020 až 2021 očakáva výrazné zhoršenie rozpočtovej pozície a značný nárast dlhu. Na Chorvátsko sa od roku 2014 vzťahovala nápravná časť Paktu stability a rastu. V júni 2017 bol postup pri nadmernom deficite v prípade tejto krajiny ukončený. V nasledujúcom období až do roku 2019 krajina kritérium deficitu bez problémov spĺňala a pomer dlhu k HDP sa znížil. Na rok 2020 však Európska komisia vo svojej hospodárskej prognóze z jari 2020 predpokladá prudké zhoršenie rozpočtovej pozície, ktoré je výsledkom kombinovaného účinku výrazného oslabenia hospodárskej aktivity a rozpočtových opatrení zavedených na zmiernenie následkov krízy. Podľa správy Komisie o udržateľnosti dlhu (Debt Sustainability Monitor) z roku 2019, vydanej ešte pred vypuknutím pandémie COVID-19, Chorvátsko v strednodobom a dlhodobom horizonte čelilo nízkym rizikám ohrozujúcim udržateľnosť dlhu verejných financií. V dlhodobom horizonte sa riziko v prípade Chorvátska zdalo byť nízke vzhľadom na projektovaný pokles výdavkov súvisiacich so starnutím obyvateľstva, avšak projektovaný značný pokles pomeru dávok viedol k obavám o primeranosť dôchodkového systému. Odhliadnuc od opatrení zavedených v reakcii na pandémiu COVID-19 by sa mala v záujme trvalého znižovania dlhu uplatňovať obozretná rozpočtová politika, ktorá zvyšuje efektívnosť príjmov a výdavkov.

Počas dvojročného referenčného obdobia od 1. apríla 2018 do 31. marca 2020 chorvátska kuna nebola zapojená do mechanizmu ERM II. Obchodovalo sa s ňou v rámci kurzového režimu s prísne riadeným pohyblivým výmenným kurzom. Výmenný kurz chorvátskej kuny voči euru vykazoval počas referenčného obdobia v priemere veľmi nízku mieru volatility. Dňa 31. marca 2020 bol výmenný kurz na úrovni 7,6255 kuny za euro, t. j. o 2,8 % slabší ako jeho priemerná úroveň v apríli 2018. Spojený bežný a kapitálový účet Chorvátska sa za posledných desať rokov zlepšil. Čisté zahraničné záväzky krajiny síce klesli, no sú aj naďalej veľmi vysoké. Dňa 4. júla 2019 chorvátske orgány vyjadrili záujem uchádzať sa o zapojenie chorvátskej kuny do mechanizmu ERM II a oznámili akčný plán s podrobnými informáciami o reformách, ktoré krajina pred vstupom do mechanizmu ERM II plánuje zaviesť. Ministri financií krajín eurozóny a Dánska, ECB a zástupca guvernéra Danmarks Nationalbank 8. júla 2019 privítali zámer chorvátskych orgánov zaviesť potrebné opatrenia na úspešné zapojenie meny do mechanizmu ERM II. Chorvátsko prijalo celý rad záväzkov v oblastiach politík, ktoré sú vysoko relevantné z hľadiska hladkého prechodu do mechanizmu ERM II a účasti v ňom. Ide o záväzky týkajúce sa nasledujúcich oblastí: bankový dohľad, makroprudenciálny rámec, rámec boja proti praniu špinavých peňazí, zber, tvorba a šírenie štatistík, riadenie verejného sektora a znižovanie finančnej a administratívnej záťaže. ECB a Európska komisia monitorujú účinnú realizáciu týchto záväzkov, pričom konajú v oblastiach svojej pôsobnosti v súlade so zmluvami a sekundárnou legislatívou.

V sledovanom období od apríla 2019 do marca 2020 dosahovali dlhodobé úrokové miery v Chorvátsku v priemere 0,9 %. Zotrvali tak výrazne pod referenčnou hodnotou 2,9 % stanovenou ako konvergenčné kritérium úrokových mier. Dlhodobé úrokové miery v Chorvátsku od roku 2010 klesajú: priemerná dvanásťmesačná miera klesla z tesne pod 7 % na okolo 1,0 %.

Vytvorenie priaznivého prostredia pre udržateľnú konvergenciu si v Chorvátsku vyžaduje realizáciu hospodárskej politiky zameranej na stabilitu a rozsiahle štrukturálne reformy. Pokiaľ ide o makroekonomické nerovnováhy, Európska komisia si vo svojej správe o mechanizme varovania za rok 2020 Chorvátsko vybrala na hĺbkové hodnotenie a dospela k záveru, že krajina čelí makroekonomickým nerovnováham. Chorvátsku by prospeli štrukturálne reformy zamerané na zlepšovanie inštitucionálneho a podnikateľského prostredia, podporu konkurencie na trhoch tovarov a služieb, redukciu nesúladu na trhu práce a nedostatku pracovnej sily a zvyšovanie efektívnosti verejnej správy a súdnictva. V oblasti bankového dohľadu príslušné chorvátske orgány dňa 27. mája 2019 so zreteľom na účasť v mechanizme ERM II predložili žiadosť o nadviazanie úzkej spolupráce s ECB v rámci jednotného mechanizmu dohľadu.

Chorvátske právne predpisy nespĺňajú všetky požiadavky na nezávislosť centrálnej banky. Chorvátsko je členským štátom EÚ, pre ktorý platí výnimka, a preto musí splniť všetky adaptačné požiadavky stanovené v článku 131 zmluvy.


4.4 Maďarsko

V marci 2020 dosiahla priemerná dvanásťmesačná miera inflácie HICP v Maďarsku 3,7 %, čo je výrazne nad referenčnou hodnotou 1,8 % stanovenou ako kritérium cenovej stability. Vzhľadom na pandémiu koronavírusu (COVID-19) je vývoj tejto miery v najbližších mesiacoch spojený s vysokou neistotou. V rámci kompenzácie hospodárskych škôd spôsobených pandémiou COVID-19 prijali vnútroštátne orgány rozsiahle rozpočtové, makroprudenciálne a menovopolitické opatrenia. V priebehu posledných desiatich rokov sa táto miera pohybovala v pomerne širokom rozpätí od -0,3 % do 5,7 %, pričom priemer za toto obdobie bol na zvýšenej úrovni 2,5 %. Čo sa týka budúceho vývoja, v prípade Maďarska existujú obavy v súvislosti s dlhodobejšou udržateľnosťou inflačnej konvergencie. Keďže úroveň HDP na obyvateľa i cenová hladina v Maďarsku sú v porovnaní s eurozónou stále podstatne nižšie, proces dobiehania hospodársky rozvinutejších členských krajín môže mať za následok kladné inflačné diferenciály voči eurozóne, pokiaľ tento faktor nevyváži zhodnocovanie nominálneho výmenného kurzu. V záujme prevencie hromadenia nadmerných cenových tlakov a makroekonomických nerovnováh je nevyhnutné podporiť proces dobiehania primeranými politikami.

V roku 2019 bolo saldo rozpočtu verejnej správy v Maďarsku v súlade s maastrichtskými kritériami, zatiaľ čo jeho dlh, napriek poklesu zaznamenanému v rokoch 2012 – 2019, referenčnú hodnotu prekračoval.dôsledku pandémie COVID-19 sa navyše v rokoch 2020 až 2021 očakáva značné zhoršenie rozpočtovej pozície a výrazný nárast dlhu. Na Maďarsko sa od roku 2013 vzťahuje preventívna časť Paktu stability a rastu a od roku 2018 postup pri značnej odchýlke. Európska komisia vo svojej hospodárskej prognóze z jari 2020 poukazuje na prudké zhoršenie rozpočtovej pozície v roku 2020, ktoré je výsledkom kombinovaného účinku výrazného oslabenia hospodárskej aktivity a rozpočtových opatrení zavedených na zmiernenie následkov krízy. Podľa správy Komisie o udržateľnosti dlhu (Debt Sustainability Monitor) z roku 2019, vydanej ešte pred vypuknutím pandémie COVID-19, bolo Maďarsko v krátkodobom a strednodobom horizonte vystavené nízkemu a v dlhodobom horizonte stredne vysokému riziku fiškálneho napätia. Hrozbu pre udržateľnosť verejných financií predstavovalo starnutie obyvateľstva. Odhliadnuc od opatrení zavedených v reakcii na pandémiu COVID-19 je na zaistenie stabilných verejných financií v budúcnosti nevyhnutná obozretná rozpočtová politika.

Počas dvojročného referenčného obdobia od 1. apríla 2018 do 31. marca 2020 sa maďarský forint nezúčastňoval na mechanizme ERM II. Obchodovalo sa s ním v rámci pružného kurzového režimu. Výmenný kurz maďarského forintu voči euru vykazoval počas referenčného obdobia v priemere pomerne vysokú mieru volatility. Dňa 31. marca 2020 bol výmenný kurz na úrovni 360,02 forintu za euro, t. j. o 15,5 % slabší ako jeho priemerná úroveň v apríli 2018. Maďarsko za posledných desať rokov nepretržite zaznamenávalo prebytok bežného a kapitálového účtu. To prispelo k určitému zníženiu čistých zahraničných záväzkov krajiny, ktoré sú však naďalej veľmi vysoké.

V sledovanom období od apríla 2019 do marca 2020 dosahovali dlhodobé úrokové miery v Maďarsku v priemere 2,3 %. Zotrvali tak pod referenčnou hodnotou 2,9 % stanovenou ako konvergenčné kritérium úrokových mier. Dlhodobé úrokové miery v Maďarsku zaznamenávajú od roku 2010 pokles: priemerná dvanásťmesačná miera klesla z 9 % na úroveň pod 3 %.

Vytvorenie priaznivého prostredia pre udržateľnú konvergenciu si v Maďarsku vyžaduje realizáciu hospodárskej politiky zameranej na stabilitu a rozsiahle štrukturálne reformy. Čo sa týka makroekonomických nerovnováh, Európska komisia si Maďarsko vo svojej správe o mechanizme varovania za rok 2020 na hĺbkové hodnotenie nevybrala. Maďarsku by však prospeli štrukturálne reformy zamerané na zlepšovanie kvality verejných inštitúcií a verejnej správy, ako aj zavedenie adekvátnych politík trhu práce a trhu tovarov a služieb. V záujme zvýšenia dôvery vo finančný systém by príslušné vnútroštátne orgány mali pokračovať v zdokonaľovaní svojich postupov dohľadu, okrem iného na základe platných odporúčaní príslušných medzinárodných a európskych orgánov, ako aj prostredníctvom úzkej spolupráce s vnútroštátnymi orgánmi dohľadu ostatných členských štátov EÚ v rámci kolégií dohľadu.

Maďarské právne predpisy nespĺňajú všetky požiadavky na nezávislosť centrálnej banky, zákaz menového financovania, jednotnú písomnú podobu názvu euro a právnu integráciu do Eurosystému. Maďarsko je členským štátom EÚ, pre ktorý platí výnimka, a preto musí splniť všetky adaptačné požiadavky stanovené v článku 131 zmluvy.


4.5 Poľsko

V marci 2020 dosiahla priemerná dvanásťmesačná miera inflácie HICP v Poľsku 2,8 %, čo je výrazne nad referenčnou hodnotou 1,8 % stanovenou ako kritérium cenovej stability. Vzhľadom na pandémiu koronavírusu (COVID-19) je vývoj tejto miery v najbližších mesiacoch spojený s vysokou neistotou. V rámci kompenzácie hospodárskych škôd spôsobených pandémiou COVID-19 prijali vnútroštátne orgány rozsiahle rozpočtové, makroprudenciálne a menovopolitické opatrenia. V priebehu posledných desiatich rokov sa táto miera pohybovala v pomerne širokom rozpätí od -0,7 % do 4,1 %, pričom priemer za toto obdobie bol na stredne vysokej úrovni 1,5 %. Čo sa týka budúceho vývoja, v prípade Poľska existujú obavy v súvislosti s dlhodobejšou udržateľnosťou inflačnej konvergencie. Keďže úroveň HDP na obyvateľa i cenová hladina v Poľsku sú v porovnaní s eurozónou stále podstatne nižšie, proces dobiehania hospodársky rozvinutejších členských krajín bude mať pravdepodobne za následok kladné inflačné diferenciály voči eurozóne, pokiaľ tento faktor nevyváži zhodnocovanie nominálneho výmenného kurzu. V záujme prevencie hromadenia nadmerných cenových tlakov a makroekonomických nerovnováh je nevyhnutné proces dobiehania podporiť primeranými politikami.

V roku 2019 bolo saldo rozpočtu a miera zadlženosti verejnej správy v Poľsku v súlade s maastrichtskými kritériami. V dôsledku pandémie COVID-19 sa však v rokoch 2020 a 2021 očakáva výrazné zhoršenie rozpočtovej pozície a značný nárast zadlženosti. Na Poľsko sa od roku 2015 vzťahuje preventívna časť Paktu stability a rastu. V nasledujúcom období až do roku 2019 krajina kritérium deficitu spĺňala a pomer dlhu k HDP sa znížil. Na rok 2020 však Európska komisia vo svojej hospodárskej prognóze z jari 2020 predpokladá prudké zhoršenie rozpočtovej pozície v dôsledku spojeného účinku výrazného poklesu hospodárskej aktivity a rozpočtových opatrení prijatých na zmiernenie následkov krízy. Podľa správy Komisie o udržateľnosti dlhu (Debt Sustainability Monitor) z roku 2019, vydanej ešte pred vypuknutím pandémie COVID-19, Poľsko v strednodobom a dlhodobom horizonte čelilo len nízkym rizikám ohrozujúcim udržateľnosť verejných financií. Bolo však podľa nej potrebné zaistiť adekvátne financovanie systému dôchodkového zabezpečenia a predísť podstatnému poklesu pomeru dávok v strednodobom a dlhodobom horizonte. Odhliadnuc od opatrení zavedených v reakcii na pandémiu COVID-19 je na zaistenie stabilných verejných financií v budúcnosti nevyhnutná obozretná rozpočtová politika.

Počas dvojročného referenčného obdobia od 1. apríla 2018 do 31. marca 2020 sa poľský zlotý nezúčastňoval na mechanizme ERM II. Obchodovalo sa s ním v rámci pružného kurzového režimu. Výmenný kurz poľského zlotého voči euru vykazoval počas referenčného obdobia v priemere pomerne vysokú mieru volatility. Dňa 31. marca 2020 bol výmenný kurz na úrovni 4,5506 zlotých za euro, t. j. o 8,5 % slabší ako jeho priemerná úroveň v apríli 2018. Saldo spojeného bežného a kapitálového účtu Poľska sa za posledných desať rokov zlepšilo. Čisté zahraničné záväzky krajiny, ktoré pozostávajú predovšetkým z čistých záväzkov z priamych investícií, síce od roku 2017 klesajú, no sú aj naďalej veľmi vysoké.

V sledovanom období od apríla 2019 do marca 2020 dosahovali dlhodobé úrokové miery v Poľsku v priemere 2,2 %. Nachádzali sa teda pod referenčnou hodnotou 2,9 % stanovenou ako konvergenčné kritérium úrokových mier. Dlhodobé úrokové miery v Poľsku od roku 2010 klesajú: priemerná dvanásťmesačná miera klesla z približne 6 % na okolo 2 %.

Vytvorenie priaznivého prostredia pre udržateľnú konvergenciu si v Poľsku vyžaduje realizáciu hospodárskej politiky zameranej na stabilitu, prijatie opatrení na zabezpečenie finančnej stability a cielené štrukturálne reformy. Čo sa týka makroekonomických nerovnováh, Európska komisia si vo svojej správe o mechanizme varovania za rok 2020 Poľsko nevybrala na hĺbkové hodnotenie. Je nevyhnutné zachovať terajšiu silnú finančnú pozíciu bankového sektora s cieľom udržať dôveru zahraničných investorov a zabezpečiť jeho stabilný podiel na hospodárskom raste. Okrem toho by mali byť v Poľsku zavedené cielené štrukturálne reformy zamerané na zníženie napätia na trhu práce, zvýšenie konkurencie na trhu tovarov a služieb a urýchlenie inovácií, privatizácie a modernizácie infraštruktúry. V záujme zvýšenia dôvery vo finančný systém by príslušné vnútroštátne orgány mali pokračovať v zdokonaľovaní svojich postupov dohľadu, okrem iného na základe platných odporúčaní príslušných medzinárodných a európskych orgánov, ako aj prostredníctvom úzkej spolupráce s vnútroštátnymi orgánmi dohľadu ostatných členských štátov EÚ v rámci kolégií dohľadu.

Poľské právne predpisy nespĺňajú všetky požiadavky na nezávislosť centrálnej banky, dôvernosť, zákaz menového financovania a právnu integráciu do Eurosystému. Poľsko je členským štátom EÚ, pre ktorý platí výnimka, a preto musí splniť všetky adaptačné požiadavky stanovené v článku 131 zmluvy.


4.6 Rumunsko

V marci 2020 dosiahla priemerná dvanásťmesačná miera inflácie HICP v Rumunsku 3,7 %, čo je výrazne nad referenčnou hodnotou 1,8 % stanovenou ako kritérium cenovej stability. Vzhľadom na pandémiu koronavírusu (COVID-19) je vývoj tejto miery v najbližších mesiacoch spojený s vysokou neistotou. V rámci kompenzácie hospodárskych škôd spôsobených pandémiou COVID-19 prijali vnútroštátne orgány rozsiahle rozpočtové, makroprudenciálne a menovopolitické opatrenia. V priebehu posledných desiatich rokov sa táto miera pohybovala v pomerne širokom rozpätí od -1,7 % do 7,8 %, pričom priemer za toto obdobie bol na zvýšenej úrovni 2,7 %. Čo sa týka budúceho vývoja, v prípade Rumunska existujú vážne obavy o dlhodobejšiu udržateľnosť inflačnej konvergencie. Keďže úroveň HDP na obyvateľa i cenová hladina v Rumunsku sú v porovnaní s eurozónou stále podstatne nižšie, proces dobiehania hospodársky rozvinutejších členských krajín bude mať pravdepodobne za následok kladné inflačné diferenciály voči eurozóne, pokiaľ tento faktor nevyváži zhodnocovanie nominálneho výmenného kurzu. V záujme prevencie hromadenia nadmerných cenových tlakov a makroekonomických nerovnováh je nevyhnutné proces dobiehania podporiť primeranými politikami.

Napriek tomu, že Rumunsko spĺňa maastrichtské kritérium zadlženosti, deficit štátneho rozpočtu v roku 2019 prekročil referenčnú hodnotu 3 %. V apríli 2020 sa preto začal postup pri nadmernom deficite, v rámci ktorého sa od Rumunska vyžaduje náprava nadmerného deficitu najneskôr do roka 2022. Od júna 2017 Rumunsko podlieha postupu pri značnej odchýlke v rámci preventívnej časti Paktu stability a rastu a od apríla 2020 postupu pri nadmernom deficite v rámci nápravnej časti paktu. Príslušné orgány opakovane neprijali účinné opatrenia na nápravu značnej odchýlky od trajektórie smerujúcej k strednodobému rozpočtovému cieľu. Štrukturálne saldo od roka 2016 zaznamenáva značnú a rastúcu odchýlku. Podľa hospodárskej prognózy Európskej komisie z jari 2020 sa má rozpočtový deficit výrazne zhoršiť a vzďaľovať od referenčnej hodnoty 3 % HDP. Prudké zhoršenie celkového a štrukturálneho rozpočtového salda je spôsobené značným poklesom hospodárskej aktivity a rozpočtovými opatreniami prijatými na zmiernenie následkov krízy COVID-19 a výrazným nárastom starobných dôchodkov v dôsledku nového zákona o dôchodkovom zabezpečení prijatého v lete 2019. Uvedené faktory sú aj príčinou rastúcej miery zadlženosti. Správa Komisie o udržateľnosti dlhu (Debt Sustainability Monitor) z roku 2019, vydaná ešte pred vypuknutím pandémie COVID-19, poukazuje na vysoké riziká ohrozujúce udržateľnosť verejných financií v strednodobom a dlhodobom horizonte, ktoré sú najmä dôsledkom zhoršenia prognózy štrukturálneho primárneho salda a zvýšenia výdavkov v spojitosti so starnutím obyvateľstva. Odhliadnuc od opatrení zavedených v reakcii na pandémiu COVID-19 sú v uvedených oblastiach potrebné ďalšie reformy a významné konsolidačné opatrenia na nápravu nadmerného deficitu a zaistenie udržateľnosti verejných financií.

Počas dvojročného referenčného obdobia od 1. apríla 2018 do 31. marca 2020 sa rumunský lei nezúčastňoval na mechanizme ERM II. Obchodovalo sa s ním v rámci pružného kurzového režimu s riadeným pohyblivým výmenným kurzom. Výmenný kurz rumunského lei voči euru vykazoval počas referenčného obdobia v priemere nízku mieru volatility. Dňa 31. marca 2020 bol výmenný kurz na úrovni 4,8283 lei za euro, t. j. o 3,7 % slabší ako jeho priemerná úroveň v apríli 2018. Bežný a kapitálový účet Rumunska sa za posledných desať rokov zlepšil, no čisté zahraničné záväzky krajiny sú aj napriek určitému poklesu naďalej vysoké.

V sledovanom období od apríla 2019 do marca 2020 dosahovali dlhodobé úrokové miery v Rumunsku v priemere 4,4 %. Nachádzali sa teda nad referenčnou hodnotou 2,9 % stanovenou ako konvergenčné kritérium úrokových mier. Dlhodobé úrokové miery v Rumunsku od roku 2010 klesajú: priemerná dvanásťmesačná miera klesla z tesne pod 10 % na okolo 4,5 %.

Vytvorenie priaznivého prostredia pre udržateľnú konvergenciu si v Rumunsku vyžaduje realizáciu hospodárskej politiky zameranej na stabilitu a rozsiahle štrukturálne reformy. Čo sa týka makroekonomických nerovnováh, Európska komisia si vo svojej správe o mechanizme varovania za rok 2020 Rumunsko vybrala na hĺbkové hodnotenie, ktorá sa má uskutočniť začiatkom roka 2020. Existuje značný priestor a zároveň potreba opatrení zameraných na zlepšenie inštitucionálneho a podnikateľského prostredia, zvýšenie investičnej aktivity a konkurencie na trhoch tovarov a služieb, zníženie značného nesúladu kvalifikácie a nedostatku pracovných síl a zvýšenie miery zapojenia pracovných síl na uvoľnenie napätia na trhu práce, a zvýšenie kvality i efektívnosti verejnej správy a súdnictva, predovšetkým po zvrátení napredovania v dôležitých oblastiach ako je boj proti korupcii. Rumunsko by okrem toho malo vyvinúť značné úsilie na zefektívnenie čerpania prostriedkov EÚ. V záujme zvýšenia dôvery vo finančný systém by príslušné vnútroštátne orgány mali pokračovať v zdokonaľovaní svojich postupov dohľadu, okrem iného na základe platných odporúčaní príslušných medzinárodných a európskych orgánov, ako aj prostredníctvom úzkej spolupráce s vnútroštátnymi orgánmi dohľadu ostatných členských štátov EÚ v rámci kolégií dohľadu.

Rumunské právne predpisy nespĺňajú všetky požiadavky na nezávislosť centrálnej banky, zákaz menového financovania a právnu integráciu do Eurosystému. Rumunsko je členským štátom EÚ, pre ktorý platí výnimka, a preto musí splniť všetky adaptačné požiadavky stanovené v článku 131 zmluvy.


4.7 Švédsko

V marci 2020 dosiahla priemerná dvanásťmesačná miera inflácie HICP vo Švédsku 1,6 %, čo je pod referenčnou hodnotou 1,8 % stanovenou ako kritérium cenovej stability. Vzhľadom na pandémiu koronavírusu (COVID-19) je vývoj tejto miery v najbližších mesiacoch spojený s vysokou neistotou. V rámci kompenzácie hospodárskych škôd spôsobených pandémiou COVID-19 prijali vnútroštátne orgány rozsiahle rozpočtové, makroprudenciálne a menovopolitické opatrenia. V priebehu posledných desiatich rokov sa táto miera pohybovala v pomerne úzkom rozpätí od 0,2 % do 2,1 %, pričom priemer za toto obdobie bol nevýrazný na úrovni 1,2 %. V úrovni HDP na obyvateľa Švédsko už predstihuje eurozónu. Čo sa týka ďalšieho vývoja, menová politika a inštitucionálny rámec zameraný na stabilitu by mal vo Švédsku aj naďalej prispievať k dosahovaniu cenovej stability.

V roku 2019 bolo saldo rozpočtu a miera zadlženosti verejnej správy vo Švédsku v súlade s maastrichtskými kritériami, v roku 2020 sa však v dôsledku pandémie COVID-19 očakáva ich viditeľné zhoršenie. Od roku 1998 do roku 2019 Švédsko nepodliehalo postupu pri nadmernom deficite. Podľa hospodárskej prognózy Európskej komisie z jari 2020 sa má rozpočtové saldo Švédska v roku 2020 v dôsledku makroekonomických účinkov pandémie COVID-19 a súvisiacich rozpočtových opatrení výrazne zhoršiť na deficit vo výške 5,6 % HDP. V roku 2021 sa predpokladá jeho návrat pod úroveň referenčnej hodnoty 3 %. Hoci sa očakáva aj výrazný nárast pomeru dlhu k HDP, referenčnú hodnotu 60 % prekročiť nemá. Podľa správy Komisie o udržateľnosti dlhu (Debt Sustainability Monitor) z roku 2019, vydanej ešte pred vypuknutím pandémie COVID-19, Švédsko v strednodobom a dlhodobom horizonte vďaka naďalej nízkej miere zadlženosti čelí len nízkym rizikám ohrozujúcim udržateľnosť verejných financií. Odhliadnuc od politických opatrení prijatých na zmiernenie následkov pandémie COVID-19 by nepretržité plnenie strednodobého cieľa v nasledujúcich rokoch zabezpečilo ďalšie upevnenie dlhodobo stabilných verejných financií.

Počas dvojročného referenčného obdobia od 1. apríla 2018 do 31. marca 2020 sa švédska koruna nezúčastňovala na mechanizme ERM II. Obchodovalo sa s ňou v rámci pružného kurzového režimu. Výmenný kurz švédskej koruny voči euru vykazoval počas referenčného obdobia v priemere pomerne vysokú mieru volatility s celkovo klesajúcim trendom. Dňa 31. marca 2020 bol výmenný kurz na úrovni 11,0613 korún za euro, t. j. o 6,6 % slabší ako jeho priemerná úroveň v apríli 2018. Za posledných desať rokov Švédsko zaznamenávalo vysoké prebytky bežného účtu platobnej bilancie a jeho čistá medzinárodná investičná pozícia je od roku 2015 kladná.

V sledovanom období od apríla 2019 do marca 2020 dosahovali dlhodobé úrokové miery vo Švédsku v priemere -0,1 %. Zotrvali tak výrazne pod referenčnou hodnotou 2,9 % stanovenou ako konvergenčné kritérium úrokových mier. Dlhodobé úrokové miery vo Švédsku od roku 2010 klesajú: priemerná dvanásťmesačná miera klesla z viac ako 3 % na okolo 0 %.

Udržanie priaznivého prostredia pre udržateľnú konvergenciu si vo Švédsku vyžaduje pokračovanie realizácie hospodárskej politiky zameranej na stabilitu, cielených štrukturálnych reforiem a opatrení na ochranu finančnej stability. Pokiaľ ide o makroekonomické nerovnováhy, Európska komisia vo svojej správe o mechanizme varovania za rok 2020 konštatovala, že Švédsko naďalej zaznamenáva makroekonomické nerovnováhy. V tejto súvislosti sú potrebné ďalšie kroky na odstránenie rizík ohrozujúcich makroekonomickú stabilitu, ktoré vyplývajú z historicky vysokých cien nehnuteľností na bývanie a s tým spojenej vysokej zadlženosti domácností. V záujme zvýšenia dôvery vo finančný systém by príslušné vnútroštátne orgány mali pokračovať v zdokonaľovaní svojich postupov dohľadu, okrem iného na základe platných odporúčaní príslušných medzinárodných a európskych orgánov, ako aj prostredníctvom úzkej spolupráce s vnútroštátnymi orgánmi dohľadu ostatných členských štátov EÚ v rámci kolégií dohľadu.

Švédske právne predpisy nespĺňajú všetky požiadavky na nezávislosť centrálnej banky, zákaz menového financovania a právnu integráciu do Eurosystému. Švédsko je členským štátom EÚ, pre ktorý platí výnimka, a preto musí splniť všetky adaptačné požiadavky stanovené v článku 131 zmluvy. Podľa zmluvy sa na Švédsko od 1. júna 1998 vzťahuje povinnosť prijať vnútroštátne právne predpisy s cieľom integrácie do Eurosystému. Švédske orgány zatiaľ neprijali žiadne legislatívne opatrenia na odstránenie nezhôd opísaných v tejto a v predchádzajúcich správach.

© Európska centrálna banka 2020

Poštová adresa 60640 Frankfurt am Main, Germany
Telefón +49 69 1344 0
Internet www.ecb.europa.eu

Všetky práva vyhradené. Reprodukovanie na vzdelávacie a nekomerčné účely je povolené s uvedením zdroja.

Redakčná uzávierka údajov v tejto správe bola 7. mája 2020.

Terminológia sa nachádza v glosári ECB (k dispozícii len v angličtine).

HTML ISBN 978-92-899-4313-0, ISSN 1725-9665, doi:10.2866/923615, QB-AD-20-001-SK-Q

Značky používané v tabuľkách

- údaje sa nesledujú, resp. nie sú relevantné
. údaje ešte nie sú k dispozícii


[1]Pri uzatvorení Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 bola Dánsku udelená výnimka, podľa ktorej sa nemusí zapojiť do tretej fázy HMÚ, a teda ani zaviesť euro.
[2]Ak nie je uvedené inak, všetky odkazy na „zmluvu“ v tejto správe sú odkazmi na Zmluvu o fungovaní Európskej únie. Odkazy na čísla článkov zohľadňujú číslovanie, ktoré je v platnosti od 1. decembra 2009. Ak nie je uvedené inak, všetky odkazy na „zmluvy“ v tejto správe sú odkazmi na Zmluvu o Európskej únii i Zmluvu o fungovaní Európskej únie. Vysvetlenie týchto pojmov sa nachádza aj v glosári ECB.
[3]K tomuto dňu ECB prebrala úlohy ustanovené v nariadení Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, článok 33 ods. 2.
[4]Viac v bode odôvodnenia 10 nariadenia Európskej centrálnej banky ECB/2014/17 zo 16. apríla 2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi (nariadenie o rámci SSM).
[5]Vzhľadom na výnimočnosť situácie a vysokú mieru neistoty treba prognózy Európskej komisie vnímať ako jeden z viacerých možných scenárov.
[6]Nariadenie Rady (ES) č. 1467/97 zo 7. júla 1997 o urýchľovaní a objasňovaní vykonania postupu pri nadmernom schodku (Ú. v. ES L 209, 2.8.1997, s. 6).
[7]Nariadenie Rady (EÚ) č. 1177/2011 z 8. novembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 1467/97 o urýchľovaní a objasňovaní vykonania postupu pri nadmernom schodku (Ú. v. EÚ L 306, 23.11.2011, s. 33).
[8]TSCG sa vzťahuje aj na tie členské štáty EÚ, pre ktoré platí výnimka a ktoré zmluvu ratifikovali, a to odo dňa, keď nadobudne platnosť rozhodnutie o zrušení výnimky alebo od skoršieho dňa, ku ktorému sa príslušný členský štát rozhodne byť viazaný všetkými alebo niektorými ustanoveniami TSCG.
[9]Nariadenie Rady (ES) č. 1466/97 zo 7. júla 1997 o posilnení dohľadu nad stavmi rozpočtov a o dohľade nad hospodárskymi politikami a ich koordinácii (Ú. v. ES L 209, 2.8.1997, s. 1).
[10]Smernica Rady 2011/85/EÚ z 8. novembra 2011 o požiadavkách na rozpočtové rámce členských štátov (Ú. v. EÚ L 306, 23.11.2011, s. 41).
[11]Bod odôvodnenia 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1176/2011 zo 16. novembra 2011 o prevencii a náprave makroekonomických nerovnováh (Ú. v. EÚ L 306, 23.11.2011, s. 25).
[12]Viac v článku 4 ods. 4 nariadenia (EÚ) č. 1176/2011.
[13]Viac v bode odôvodnenia 17 nariadenia (EÚ) č. 1176/2011.
[14]Stanoviská CON/2010/37 a CON/2010/91.
[15]Rozhodnutie Rady 98/317/ES z 3. mája 1998 v súlade s článkom 109j ods. 4 zmluvy (Ú. v. ES L 139, 11.5.1998, s. 30). Poznámka: Názov rozhodnutia 98/317/ES odkazuje na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva (z obdobia pred prečíslovaním článkov tejto zmluvy v súlade s článkom 12 Amsterdamskej zmluvy); toto ustanovenie bolo zrušené Lisabonskom zmluvou.
[16]Akt o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 236, 23.9.2003, s. 33).
[17]Pokiaľ ide o Bulharsko a Rumunsko, pozri článok 5 Aktu o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunska a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 157, 21.6.2005, s. 203). Pokiaľ ide o Chorvátsko, pozri článok 5 Aktu o podmienkach pristúpenia Chorvátskej republiky a o úpravách Zmluvy o Európskej únii, Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 112, 24.4.2012, s. 21).
[18]Článok 127 ods. 1 dohody o vystúpení. Pozri aj článok 127 ods. 3 a 6 a článok 7 ods. 1 dohody o vystúpení. Podľa článku 128 ods. 4 dohody o vystúpení sa na účely účasti na inštitucionálnych dojednaniach uvedených v článkoch 282 a 283 zmluvy a v štatúte (s výnimkou článku 21 ods. 2 štatútu) Bank of England počas prechodného obdobia nepovažuje za národnú centrálnu banku členského štátu.
[19]Najmä Konvergenčnou správou ECB z mája 2018 (o Bulharsku, Českej republike, Chorvátsku, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku a Švédsku), z júna 2016 (o Bulharsku, Českej republike, Chorvátsku, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku a Švédsku), z júna 2014 (o Bulharsku, Českej republike, Chorvátsku, Litve, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku a Švédsku), z júna 2013 (o Lotyšsku), z mája 2012 (o Bulharsku, Českej republike, Lotyšsku, Litve, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku a Švédsku), z mája 2010 (o Bulharsku, Českej republike, Estónsku, Lotyšsku, Litve, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku a Švédsku), z mája 2008 (o Bulharsku, Českej republike, Estónsku, Lotyšsku, Litve, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku, Slovensku a Švédsku), z mája 2007 (o Cypre a Malte), z decembra 2006 (o Českej republike, Estónsku, Cypre, Lotyšsku, Maďarsku, Malte, Poľsku, Slovensku a Švédsku), z mája 2006 (o Litve a Slovinsku), z októbra 2004 (o Českej republike, Estónsku, Cypre, Lotyšsku, Litve, Maďarsku, Malte, Poľsku, Slovinsku, Slovensku a Švédsku), z mája 2002 (o Švédsku) a z apríla 2000 (o Grécku a Švédsku) a Konvergenčnou správou EMI z marca 1998.
[20]Pozri okrem iného rozsudok Komisia Európskych spoločenstiev/Francúzska republika, C-265/95, EU:C:1997:595.
[21]Ú. v. ES L 189, 3.7.1998, s. 42.
[22]To platí aj pre režim ochrany služobného tajomstva ESCB, pozri oddiel 2.2.4 tejto konvergenčnej správy.
[23]Stanovisko CON/2011/104.
[24]Pozri stanovisko CON/2019/15 a rozsudok Komisia/Európska centrálna banka, C-11/00, EU:C:2003:395, body 134 až 136.
[25]Stanovisko CON/2019/23.
[26]Stanoviská CON/2011/104 a CON/2017/34.
[27]Stanovisko CON/2010/31.
[28]Stanovisko CON/2009/93.
[29]Stanovisko CON/2010/94.
[30]Stanovisko CON/2016/33.
[31]Stanoviská CON/2014/25 a CON/2015/57.
[32]Stanovisko CON/2018/17.
[33]Pozri rozsudok Rimšēvičs/Lotyšsko, C-202/18, EU:C:2019:139, bod 76.
[34]Pozri rozsudok Rimšēvičs/Lotyšsko, C-202/18, EU:C:2019:139, bod 52, ako aj stanovisko CON/2011/9.
[35]Pozri napríklad stanoviská CON/2010/56, CON/2010/80, CON/2011/104 a CON/2011/106.
[36]Stanovisko CON/2018/23.
[37]Stanovisko CON/2012/89.
[38]StanoviskáCON/2018/17, CON/2019/19 a CON/2019/36.
[39]Stanovisko CON/2018/53.
[40]Pozri stanovisko CON/2019/36 a návrhy generálnej advokátky Kokott vo veci Rimšēvičs/Lotyšsko, C-202/18, EU:C:2018:1030, bod 77.
[41]Pozri rozsudok Rimšēvičs/Lotyšsko, C-202/18, EU:C:2019:139, bod 96.
[42]Stanoviská CON/2004/35, CON/2005/26, CON/2006/32, CON/2006/44, CON/2007/6, CON/2019/19 a CON/2019/24.
[43]Stanovisko CON/2018/23.
[44]Stanoviská CON/2014/24, CON/2014/27, CON/2014/56 a CON/2017/17.
[45]Článok 30.4 štatútu sa uplatňuje len v rámci Eurosystému.
[46]Článok 33.2 štatútu sa uplatňuje len v rámci Eurosystému.
[47]Stanovisko CON/2016/55.
[48]Stanovisko CON/2018/17.
[49]Ú. v. ES L 115, 16.5.2000, s. 1.
[50]Rozhodnutie ECB/2010/26 z 13. decembra 2010 o zvýšení základného imania Európskej centrálnej banky (Ú. v. EÚ L 11, 15.1.2011, s. 53).
[51]Zásadnými stanoviskami ECB v tejto oblasti sú: Stanoviská CON/2002/16, CON/2003/22, CON/2003/27, CON/2004/1, CON/2006/38, CON/2006/47, CON/2007/8, CON/2008/13, CON/2008/68, a CON/2009/32.
[52]Stanovisko CON/2019/12.
[53]Stanovisko CON/2019/19.
[54]Pozri článok 27.1 štatútu týkajúci sa činnosti nezávislých externých audítorov.
[55]Stanoviská CON/2011/9, CON/2011/53, CON/2015/57 a CON/2018/17.
[56]Stanoviská CON/2015/8, CON/2015/57, CON/2016/24, CON/2016/59 a CON/2018/17.
[57]Stanoviská CON/2017/17 a CON/2018/17.
[58]Stanoviská CON/2009/85 a CON/2017/17.
[59]Stanoviská CON/2009/26 a CON/2013/15.
[60]Stanoviská CON/2009/59 a CON/2009/63.
[61]Stanoviská CON/2009/53, CON/2009/83 a CON/2019/21.
[62]Stanoviská CON/2009/26 a CON/2012/69.
[63]Stanovisko CON/2019/19.
[64]Stanoviská CON/2008/9, CON/2008/10 a CON/2012/89.
[65]Stanoviská CON/2010/42, CON/2010/51, CON/2010/56, CON/2010/69, CON/2010/80, CON/2011/104, CON/2011/106, CON/2012/6, CON/2012/86 a CON/2014/7.
[66]Stanovisko CON/2019/19.
[67]Stanovisko CON/2014/38.
[68]Stanoviská CON/2015/8 a CON/2015/57.
[69]Ú. v. ES L 332, 31.12.1993, s. 1. Články 104 a 104b ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva sú teraz článkami 123 a 125 ods. 1 zmluvy.
[70]Pozri Konvergenčnú správu z roku 2008, v poznámke pod čiarou 13 na strane 23 je uvedený zoznam zásadných stanovísk EMI a ECB, ktoré boli v tejto oblasti prijaté v období od mája 1995 do marca 2008.
[71]Stanoviská CON/2013/16, CON/2016/21 a CON/2017/4.
[72]Takéto posúdenie nie je potrebné, ak úloha, ktorá má byť zverená NCB, len dopĺňa existujúcu funkciu NCB a nepredstavuje úplne novú úlohu.
[73]Pozri napríklad stanovisko CON/2016/54.
[74]Stanoviská CON/2011/30, CON/2015/36 a CON/2015/46.
[75]Stanovisko CON/2015/22.
[76]Niekoľko špecifických prípadov uvádza oddiel s názvom „Finančná podpora fondov alebo mechanizmov financovania na riešenie krízových situácií a systémov ochrany vkladov alebo systémov náhrad pre investorov”.
[77]Stanoviská CON/2015/36, CON/2015/46, CON/2016/49, CON/2016/57 a CON/2018/57.
[78]Stanovisko CON/2015/12.
[79]Stanovisko CON/2016/45.
[80]Stanovisko CON/2016/54.
[81]Stanovisko CON/2017/19.
[82]Stanovisko CON/2017/32.
[83]Stanovisko CON/2018/43.
[84]Stanovisko CON/2020/2.
[85]Stanoviská CON/2007/29, CON/2016/31, CON/2017/3 a CON/2017/12.
[86]Stanovisko CON/2019/27.
[87]Stanovisko CON/2015/45.
[88]Stanovisko CON/2016/31.
[89]Stanoviská CON/2015/54, CON/2016/34 a CON/2017/3.
[90]Stanovisko CON/2019/07.
[91]Stanovisko CON/2019/02.
[92]Stanovisko CON/2017/52.
[93]Stanoviská CON/2018/2 a CON/2018/5.
[94]Stanovisko CON/2016/38.
[95]Stanovisko CON/2017/2.
[96]Tieto úlohy sú ďalej vymedzené v oddiele s názvom „Finančná podpora fondov alebo mechanizmov financovania na riešenie krízových situácií a systémov ochrany vkladov alebo systémov náhrad pre investorov“.
[97]Stanovisko CON/2016/42.
[98]Stanovisko CON/2012/4.
[99]Stanoviská CON/2011/91 a CON/2011/99.
[100]Stanoviská CON/2009/59 a CON/2009/63.
[101]Stanovisko CON/2013/56.
[102]Stanovisko CON/2015/22.
[103]Stanovisko CON/2019/20.
[104]Stanovisko CON/2013/5.
[105]Stanoviská CON/2012/50, CON/2012/64 a CON/2012/71.
[106]Stanovisko CON/2012/4 poznámka pod čiarou 42, v ktorej sa odkazuje na ďalšie relevantné stanoviská v tejto oblasti. Pozri tiež stanoviská CON/2016/55 a CON/2017/1.
[107]Stanoviská CON/2015/22, CON/2016/28 a CON/2019/16.
[108]Stanoviská CON/2011/103, CON/2012/99, CON/2015/3 a CON/2015/22.
[109]Stanoviská CON/2015/33, CON/2015/35 a CON/2016/60.
[110]Bod odôvodnenia 27 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ z 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. EÚ L 173, 12.6.2014, s. 149).
[111]Bod odôvodnenia 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/9/ES z 3. marca 1997 o systémoch náhrad pre investorov (Ú. v. ES L 84, 26.3.1997, s. 22).
[112]Stanoviská CON/2015/40 a CON/2016/60.
[113]Stanoviská CON/2011/83 a CON/2015/52.
[114]Stanovisko CON/2011/84.
[115]Článok 4 nariadenia (ES) č. 3603/93 a stanovisko CON/2013/2.
[116]Článok 5 nariadenia (ES) č. 3603/93.
[117]Článok 6 nariadenia (ES) č. 3603/93.
[118]Stanovisko CON/2013/3.
[119]Stanoviská CON/2009/23, CON/2009/67 a CON/2012/9.
[120]Pozri okrem iného stanoviská CON/2010/54, CON/2010/55 a CON/2013/62.
[121]Stanovisko CON/2012/9.
[122]V tejto súvislosti pozri rozsudok Smaranda Bara a i./Casa Naţională de Asigurări de Sănătate a i., C-201/14,EU:C:2015:638, bod 22; a rozsudok Peter Gauweiler a i./Deutscher Bundestag, C-62/14, EU:C:2015:400, bod 100.
[123]Nariadenie Rady (ES) č. 3604/93 z 13. decembra 1993, ktorým sa stanovujú definície na uplatňovanie zákazu zvýhodneného prístupu, uvedeného v článku 104a zmluvy (o založení Európskeho spoločenstva) (Ú. v. ES L 332, 31.12.1993, s. 4). Článok 104a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva je teraz článkom 124 zmluvy.
[124]Článok 3 ods. 2 a bod odôvodnenia 10 nariadenia (ES) č. 3604/93.
[125]Návrhy generálneho advokáta Elmera vo veci Société civile immobilière Parodi/Banque H. Albert de Bary et Cie., C-222/95, EU:C:1997:345, bod 24.
[126]Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 27.6.2013, s. 1) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 27.6.2013, s. 338).
[127]Článok 4 ods. 1 bod 1 nariadenia (ES) č. 575/2013.
[128]Článok 8 smernice 2013/36/EÚ.
[129]Toto podporujú ustanovenia článku 3 ods. 2 a bod odôvodnenia 9 nariadenia (ES) č. 3604/93.
[130]Usmernenie Európskej centrálnej banky (EÚ) 2015/510 z 19. decembra 2014 o vykonávaní rámca menovej politiky Eurosystému (usmernenie o všeobecnej dokumentácii) (ECB/2014/60) (Ú. v. EÚ L 91, 2.4.2015, s. 3).
[131]Čím vyššie je stanovená požiadavka na povinné minimálne rezervy, tým menej prostriedkov budú mať banky na požičiavanie, čo vedie k nižšej tvorbe peňazí.
[132] Pozri: Článok 19 štatútu; nariadenie Rady (ES) č. 2531/98 z 23. novembra 1998, ktoré sa týka uplatnenia minimálnych rezerv Európskou centrálnou bankou (Ú. v. ES L 318, 27.11.1998, s.1); nariadenie Európskej centrálnej banky (ES) č. 1745/2003 z 12. septembra 2003 o povinných minimálnych rezervách (ECB/2003/9) (Ú. v. EÚ L 250, 2.10.2003, s.10) a nariadenie Európskej centrálnej banky (EÚ) č. 1071/2013 z 24. septembra 2013 o bilancii sektora peňažných finančných inštitúcií (ECB/2013/33) (Ú. v. EÚ L 297, 7.11.2013, s. 1).
[133]Vo „Vyhlásení Lotyšskej republiky, Maďarskej republiky a Maltskej republiky o spôsobe písania názvu jednotnej meny v zmluvách“, ktoré je prílohou zmlúv, sa uvádza: „Bez toho, aby bol dotknutý jednotný spôsob písania názvu jednotnej meny Európskej únie uvedenej v zmluvách, ktorý je uvedený na bankovkách a minciach, Lotyšsko, Maďarsko a Malta vyhlasujú, že spôsob písania názvu jednotnej meny vrátane jeho odvodených tvarov, ktoré sa uplatňujú v celom lotyšskom maďarskom a maltskom znení zmlúv, nemá účinok na existujúce pravidlá o lotyšskom maďarskom a maltskom jazyku.“
[134]Ú. v. ES L 139, 11.5.1998, s. 1.
[135]Stanovisko CON/2012/87.
[136]Stanovisko CON/2020/2.
[137]Stanoviská CON/2010/30 a CON/2010/48.
[138]Pozri najmä články 127 a 128 zmluvy a články 3 až 6 a 16 štatútu.
[139]Prvá zarážka článku 127 ods. 2 zmluvy.
[140]Stanoviská CON/2012/105, CON/2013/90 a CON/2013/91.
[141]Napríklad vnútroštátne právne predpisy transponujúce smernicu Rady 2011/85/EÚ z 8. novembra 2011 o požiadavkách na rozpočtové rámce členských štátov (Ú. v. EÚ L 306, 23.11.2011, s. 41). Pozri stanoviská CON/2013/90 a CON/2013/91.
[142]StanoviskáCON/2009/99, CON/2011/79 a CON/2017/1.
[143]Stanovisko CON/2010/8.
[144]Stanovisko CON/2008/34.
[145]Tretia zarážka článku 127 ods. 2 zmluvy.
[146]S výnimkou hotovostných devízových aktív, ktoré si vlády členských štátov smú ponechať podľa článku 127 ods. 3 zmluvy.
[147]Stanovisko CON/2013/88.
[148]Stanoviská CON/2015/5 a CON/2015/24.
[149]Článok 26 štatútu.
[150]Článok 27 štatútu.
[151]Článok 28 štatútu.
[152]Článok 30 štatútu.
[153]Článok 32 štatútu.
[154]Meranie kvality inštitúcií je aj naďalej náročné a kontroverzné.
Na jednej strane môžu mať ukazovatele založené na vnímaní v porovnaní s „objektívnejšími“ ukazovateľmi určitú výhodu. Jednou z výhod prieskumov vnímania je ich univerzálnosť, zatiaľ čo konkrétnejšie ukazovatele môžu poskytovať výrazne skreslené informácie. Hoci absolútna hodnota ukazovateľov založených na vnímaní môže byť sporná, tieto ukazovatele sú užitočné pri vzájomnom porovnávaní krajín, za predpokladu, že voči žiadnej z porovnávaných krajín neexistuje systematická zaujatosť. Okrem toho, „objektívne“ ukazovatele založené výlučne na obsahu právnych predpisov, a nie na podrobnej znalosti ich implementácie v praxi, môžu byť zavádzajúce. Hoci žiadny z inštitucionálnych modelov nie je možné ex ante označiť za najvhodnejší, prieskumy vnímania môžu zabrániť skresleným meraniam pri priamom hodnotení jednotlivých dimenzií hospodárskeho riadenia.
Na druhej strane, aj prieskumy vnímania vytvárajú rôzne deformácie. Ich výsledky môže výrazne ovplyvniť napríklad vývoj v nedávnom období alebo zle navrhnuté otázky.
Vzhľadom na slabé stránky a komparatívne výhody inštitucionálnych ukazovateľov založených na vnímaní (napr. korupcia) a objektívnejších inštitucionálnych ukazovateľov (napr. podnikanie) sú v grafoch 3.6 a 3.7 zohľadnené oba druhy ukazovateľov.
Pokiaľ ide o krajiny EÚ, inštitucionálnemu aspektu začala byť v analýzach a politikách venovaná zvýšená pozornosť iba v posledných rokoch, a aj preto v tejto oblasti existuje veľký priestor na zvýšenie kvality merania. Vzhľadom na zjavné nedostatky cezhraničných prístupov v prípade takej komplexnej otázky, akou je kvalita inštitúcií alebo dobré riadenie, je ich nepochybne potrebné doplniť individuálnymi a dlhodobejšími hodnoteniami jednotlivých krajín. Ťažkosti pri meraní by však nemali viesť k zľahčovaniu týchto kriticky dôležitých determinantov dlhodobej prosperity, sociálnej spravodlivosti a blahobytu.