Je postup ECB „vyvlastňovaním“ úspor?

18. mája 2015

Sú nízke úrokové sadzby, ktoré ECB stanovuje v rámci svojej menovej politiky, v podstate daňou z úspor? Podobné obvinenia zvyčajne znejú nasledovne: centrálna banka stlačila kľúčovú úrokovú sadzbu tak nízko, že bežní ľudia už zo svojich úspor nedostávajú žiadne úroky. Nízke úrokové miery akurát zlacňujú úvery pre dlžníkov. A veriteľom nakoniec nezostane skoro nič; na vine je centrálna banka. Aktuálna štúdia však do tejto problematiky vnáša viac svetla.

Podľa nej reálny príjem sporiteľov – teda po zohľadnení inflácie – v dlhodobejšom horizonte neurčuje centrálna banka. Reálna miera návratnosti investícií v strednodobom horizonte naopak závisí od disponibility zdrojov a veku ekonomiky, od kvality cestnej a ďalšej infraštruktúry, od pružnosti trhu práce a od toho, do akej miery politika vlády prospieva rastu. Reálnu návratnosť zabezpečuje reálna ekonomika. Podľa autorov štúdie – Ulricha Bindseila (ECB), Jörga Zeunera (KfW) a Clemensa Domnicka (KfW) – ju centrálna banka pritom podporuje zabezpečovaním cenovej stability. Ak by ECB úmyselne viedla neprimeranú menovú politiku, mohla by hospodársky rast ešte viac pribrzdiť a tým obmedziť aj potenciálne dlhodobé výnosy sporiteľov.

Pre všetkých sporiteľov v eurozóne predstavuje hospodársky útlm a s ním súvisiace nízke úrokové sadzby vážny problém. Nízke úročenie podstatne predlžuje dobu potrebnú na našetrenie požadovanej sumy. To môže znamenať odloženie kúpy nového auta alebo zvýšenie sumy, ktorú je potrebné nasporiť na zabezpečenie plánovaného súkromného doplnkového dôchodku. Za daných okolností však nezáleží na nominálnej miere výnosnosti investície. Oveľa dôležitejšia je výnosnosť investícií po odpočítaní inflačného znehodnotenia peňazí. Práve na tento rozdiel poukazujú autori štúdie „Critique of accommodating central bank policies“, ktorú vydala ECB. Ukazujú, že centrálna banka ovplyvňuje nominálne úrokové miery, bez ohľadu na infláciu. Podľa Ulricha Bindseila, Jörga Zeunera a Clemensa Domnicka však rozhodujúca reálna miera návratnosti pre sporiteľov závisí od reálnych faktorov ako sú inovácie, demografia a trh práce.

Tvrdia, že menová politika môže v obmedzenom rozsahu ovplyvniť reálnu návratnosť len krátkodobo, po dobu jedného až dvoch rokov. V takom krátkom horizonte však pre prevažnú väčšinu sporiteľov nie je rozhodujúca. V dlhodobejšom horizonte je reštriktívna menová politika v čase hospodárskeho útlmu a nízkej miery inflácie pre sporiteľov dokonca škodlivá, pretože dochádza k ďalšiemu prehlbovaniu útlmu a tým aj znižovaniu potenciálu dosiahnuť vyššie reálne výnosy. Inými slovami, zvýšenie úrokových mier nie je vždy v záujme sporiteľov. Príliš vysoké úrokové sadzby v čase slabej hospodárskej aktivity môžu síce sporiteľom krátkodobo priniesť o niečo viac peňazí, ale ich dlhodobé straty budú o to väčšie.

Zlá menová politika môže podľa štúdie zapríčiniť nestabilitu a narušiť chod hospodárstva. Dobrá menová politika naopak vytvára podmienky na udržateľný a stabilný rast. Nedokáže však ovplyvniť reálnu návratnosť investícií v strednodobom a dlhodobejšom horizonte. A keby aj dokázala, úlohou ECB je zabezpečovať cenovú stabilitu. Jej cieľom je pritom ročná miera inflácie na úrovni tesne pod 2 %.

Autori štúdie pripomínajú, čo sa podľa skúseností z minulosti môže stať, keď centrálna banka tento cieľ prestane sledovať a prejde k neprimeranej menovej politike bez ohľadu na infláciu a stav hospodárstva. Počas prvej svetovej vojny a bezprostredne po jej skončení Deutsche Reichsbank napriek dopytovému šoku spôsobenému vojnou a rastúcej miere inflácie držala kľúčovú úrokovú sadzbu na príliš nízkej úrovni. Výsledkom bola hyperinflácia. Nemecko zažilo aj opačný prípad: začiatkom 30. rokov 20. storočia Reichsbank zvýšila úrokové sadzby napriek hospodárskemu kolapsu a prudkému pádu cien. Výsledkom bola klesajúca špirála a prehĺbenie depresie.

Autori štúdie na záver konštatujú, že menová politika nemôže ukazovať cestu z fázy nízkeho hospodárskej rastu a výsledného vplyvu nízkych úrokových mier na úspory ľudí. V rámci riešenia situácie okrem iného navrhujú zintenzívnenie podpory výskumu a vývoja, skvalitnenie vzdelávania, rýchlejšiu integráciu imigrantov do trhu práce a zlepšenie podmienok na súkromné investície. Takáto prorastová štátna politika môže posilniť reálnu ekonomiku. Podľa autorov je to nevyhnutným predpokladom na to, aby mohli obyvatelia eurozóny opäť očakávať zvýšenie návratnosti svojich úspor.